Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 13 (Pohľad Ester)

Ahojte. Zrejme to už je mesiac, čo som nič nepridala ale po piatich rokoch som konečne aj ja maturovala a nejako som vážne nemala čas. A teraz som bola na výlete v Prahe. Ale teraz už mám kopec času takze sľubujem, že budem pridávať častejšie. Prajem prijemne čítanie zlatička. ❤❤😘😘😘

"Môj najdrahší Franz. Už prešlo príliš mnoho času odkedy som ťa naposledy videla. Tvoje jemné a teplé pery sa strácajú a ja už takmer netuším ako chutia. Už aj tvoja vôňa pomaly mizne. Ale toto nie je to, čo chcem riešiť. Veď ty vieš, že ťa neskonale milujem a verím  v tvoju nevinu.

Mám pre teba dôležité informácie a jednu šťastnú novinku, ktorá ťa určite poteší. Ale najprv k tomu zlému.
Pamätáš, keď som ti rozprávala o prízrakoch mojej minulosti? O neodolateľnom mužovi, ktorý ma očaril, ublížil mi a odišiel preč. Ten muž, jeho meno je Teo Plavický, hovorí ti to meno niečo? Je veľmi dôležité, aby si si spomenul na akýkoľvek detail. A keď si spomenieš, musíš mi to okamžite napísať. Tento muž mi ublížil najhorším spôsobom akým môže muž ublížiť žene. Znásilnil ma. Ale to je teraz jedno. Zmierila som sa s tým. Teda, aspoň si to nahováram.
Píšem ti o ňom preto lebo sa vrátil a vydieral ma. Vie, že som bola v Norimbergu. Vie o tebe veľa veci. Vravel mi, že sa nikdy nedostaneš z väzenia, že sa on o to postará. Bojím sa. Môže mať takú moc? On nemá právo sa starať do súdnych rozkazov. Nemôžu ťa odomňa odlúčiť. Chcem, aby si sa už ku mne vrátil. Keď to bude nutné, odsťahujěm sa aj za tebou do Nemecka. Franz, potrebujem ta. Hlavne teraz, keď sa naša rodina rozrastie. Ešte si si to asi neuvedomil z tohto, čo som napísala. Franz, som tehotná! Budeme mať bábätko. V ten deň v Norimbergu, kde som mohla s tebou prežiť tu najkrajšiu chvíľu v mojom živote sme splodilo bábätko. Naše bábätko. Mám ale obavy, keď sa mi o pár dni narodí, čo bude. Či budem mat dostatok peňazí na výchovu na život, potrebujem niekoho kto mi pomôže. Potrebujem teba.
Ale neboj sa. Budem čakať na teba. Aj keby celý život ale ja si počkám. Ľúbim ta a dúfam v skorú odpoveď.
Dovidenia láska moja, vydrž to. Tvoja Drahá Ester."

List som ešte prebehla pohľadom, potom ho prehľa na polovicu a uložila do obálky ktorú som následne zalepila. Na prednu stranu som napísala adresu väzenia a aj moju, aby mi vedel odpovedať. Dúfala som, že sa k nemu list dostane co najrýchlejšie. Obálku som položila na stolík pri hlavných dverách, aby som to mohla hneď podať poštárovi a išla si na chvíľu zdriemnuť.

Netuším koľko ubehlo času od kedy som zatvorila oči ale niekto mi klopal na dvere. Obliekla som si na seba župan a išla otvoriť. Bol to nás dedinský poštár. Takze som spala nieco cez dve hodiny.

"Dobrý deň slečna. Doniesol som Vám poštu." povedal poštár a z koženej tašky vybral nejaké obálky. Podal mi ich do rúk a ja som prikývla.

"Ďakujem Vám. Mám tu pre vás list na doručenie." šepla som a podala mu list pre Franza. Prikývol, prebehol očami po mieste doručenia a zdvihol rýchlo obočie. Ale hneď sa jeho tvar vyrovnala akoby si uvedomíl, že to bolo neslušné. Pozrel na mña a usmial sa.

"Iste slečna. Nechám Vám tu účtenku. Dovidenia." Pozdravil sa a otočil na odchod. Pred tým ako som zatvorila dvere som sa mu odzdravila. Pozrela som na obálky, no boli to samé nedoplatky za elektrinu. Bolo to upozornenie. Musím zrejme zobrať zo svojich úspor a hneď zajtra utekať zaplatiť. Keď som si chcela ísť sadnúť do obývačky na kreslo a pozrieť si aké veľké nedoplatky sú to, niekto opäť zaklopal.
Keď som otvorila skoro som skolabovala na mieste. Predo mnou stal Teo a usmieval sa.

"Zdravým Ester." pozdravil sa a zložil si z hlavy čierny klobúk. Stála som meravo. Jeho prístup a vôbec to, že sa opovážil stať pred mojimi dverami mi ukradol všetok kyslík z pľúc a ja som nedokázala prinútiť ústa k činu.
"Prišiel som sa na teba pozrieť a skontrolovať či je všetko v poriadku." Pokračoval ďalej keď zbadal, ze neodpoviem. Zhlboka som sa nadýchla a konečne sa spamätala.

"Nepotrebujem tvoju pomoc. Som v poriadku." odvrkla som a sklopila zrak k zemi. Keď nič hodnú chvíľu nevravel, znova som na neho pozrela. Hľadel na obálky v mojich rukách. Automaticky som si ich skryla za chrbát.

"Ester. Rozprávala som sa s Jobsom. Vieš ten, čo nám tu zabezpečuje elektrinu." Prestal rozprávať lebo som sa zamračila. Vedela som kam táto debata vedie. A hnevalo ma, že o všetkom vedel.

"Povedal mi, ze slušnú sumu dĺžiš za elektrinu a že keď to nevyplatíš do konca týždňa tak ta odpoja." dokončil a ja som si povzdychla.

"Vyplatim to. Mám nejaké peniaze odložené bokom." povedala som chladne dúfajúc, že si dá pohov. Ale nedal. Žiarivo sa usmial.

"Nemusíš už nič platiť. Dlh máš zaplatený."

Zalapala som po dychu a chytila sa zárubni. Zatočila sa mi hlava. Náhol sa ku mne ale ja som výstražne zdvihla ruku.

"Som v poriadku." Vyrovnala som sa a pozrela na neho.

"Keby to bolo zaplatené, prečo mi potom prišlo upozornenie?" spýtala som sa. Krivo sa usmial.

"Tak som to chcel. Všetko je tak ako ja chcem. Keď budem chcieť, aby ťa odpojili. Odpoja ťa. Keď budem chcieť, aby ťa  vyhodili z roboty, vyhodia ťa. Si moja. Na to nezabúdaj. Moja drahá Ester." povedal tvrdým a chrapľavým hlasom, ktorý ma zasiahol ako úder biča. Keď vyslovil tie posledné tri slová, ktoré smel vyslovovať len Franz, bol to náš znak, náš dôkaz lásky, naša spomienka na všetko čo sme si prežili, vyhŕkli mi slzy do oči a moje telo padlo k zemi so spŕškou vzlykov, ktoré zachvátili celé moje telo. Spomenula som si na jeho posledné slova.

Zdvíham hlavu a hladím mu do oči. Topím sa v nich, nie roztápam. Dych sa mi zadiera.

"Moja drahá Ester. Moje slnko, môj mesiac, moja nádej, moje šťastie, moja láska. Tvoje oči plne pochopenia a lásky. A ja tu len stojím ako chudák a nič ti nemôžem dať. Cítim sa ako Rómeo a ty moja Júlia. Moja láska, moja priepasť, moja slabosť. Ty moja Ester, si len a len moja. Moje srdce ti už dávno patrí, môžem ťa žiadať o to iste? Zaslúžim si?"
Stojím a cívím. Som bez slov. Len slzy mi tečú po tvári. Jemne ich perami zotiera a ja plačem. Plačem ako ho veľmi milujem.