Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 9 (Pohľad Ester)

Ahojte. Chcela by som vás poprosiť, aby po prečítaní tejto kapitoly ste venovali pozornosť  mojim poznámkam a informáciám na konci. Ďakujem. :).

O 10 mesiacov neskôr - 27.november 1945 (V Norimbergu sa práve konal od 14.novembra vojnový tribunál, pozn. vysvetlenie na konci kapitoli)

Sedela som na gauči v dome, kde som prežila celé svoje detstvo a aj kúsok dospelosti. No domovom som toto miesto nemohla nazývať. A preto, hneď ako nás Rusi vyslobodili z pazúrov smrti a ja som sa ako-tak spamätala z toľkej hrôzy, ktorú som tam zažila, dala som môj rodný dom na predaj. Zatiaľ bezúspešne. Nedokázala som hľadieť na toľko bolestivých spomienok, ktoré sa mi pri pohľade na fotografie mojej rodiny vynárali. Beztak som mala hrozivé nočné mory, ktoré mi nedávali spávať. Každú noc som sa zobúdzala na hrozný krik, ktorý som vydávala. Každú noc mnou šklbalo akoby so mnou niekto lomcoval. Pred tvárou som mala neustále hrozivý pohľad Waffeura. Keď som bola v tábore, neuvedomila som si, že ma ten muž psychicky zničil a zostal zo mňa už len odpad, ktorý som pre neho bola odjakživa. My Židia...

Každé ráno ma budili slzy zmáčajúce moju tvár a dopadajúce na vankúš. Potrebovala som oporu ale tú som tu nemala. Rodinu mi zabili a Franza odviedli. Keď som sa zobudila, neležala som na jeho tele ale v nemocnici. Franz bol preč a na zbláznenie bolo, že som nevedela, čo je s ním.

Z novín som sa dočítala, že každého previnilého odsúdia a pridelia tresty podľa závažnosti. Najťažší zločinci dostanú trest smrti - obesením. Bála som sa, že medzi nimi bude aj môj Franz. To by som už nezvládla. Každý deň sa zobúdzam a žijem len preto, aby som sa dozvedela niečo nové.

Keď mi niekto zaklopal na dvere, skoro mi srdce vyskočilo z hrude. Pomaly som sa prikradla k dverám a odostrela si mierne záves, aby som videla kto prišiel. Stále som bola paranoidná a podozrievavá. A kto by nebol keby prežil také peklo a toľkú zradu od tých najbližších, od priateľov.

Vydýchla som si, keď som zbadala, že je to len poštár. Otvorila som dvere a mierne sa naklonila z dvier. Aj keď to bol len poštár, bála som sa prísť do kontaktu s ľuďmi. Predsa len som stále Židovka a tá nenávisť, čo chovali voči nám nemohla zmiznúť len tak za pár mesiacov ako mávnutím prútiku. Nemôžem vedieť, či ma nedokopú nejakí fagani na zemi alebo ma nepourážajú.

„Dobrý deň slečna Hofmanová. Prišiel vám list." povedal muž bez náznaku akéhokoľvek pocitu a podal mi bielu tenkú obálku. Roztrasene som sa k nej natiahla ruku a nedalo sa nevšimnúť ako jeho pohľad skenoval moju tenkú ruku, z ktorej takmer vytŕčali kosti. Ešte stále som sa nedala dokopy. Nejde to tak rýchlo. V Osvienčime som za deň mávala len jeden krajec chleba a nejakú hnusnú tekutinu, ktorá sa mala podobať káve.

Cítila som sa nepríjemne a preto som rýchlo chytila obálku a s tichým „Ďakujem" zatvorila dvere. S divo búšiacim srdcom som opäť prešla ku kreslu a s trasúcimi rukami otvorila obálku. Vytiahla som list a začala čítať.

Volajú ma na Franzov súd ako svedka. Bude sa konať o dva dni v nemeckom meste Norimberg. V nepoškodenom Justičnom paláci.

Srdce mi neprestávalo byť ako o závod. Tešila som sa, že je na žive a že ho konečne uvidím ale zároveň som sa neskutočne bála, že mu nepomôžem. Ale on si nezaslúži, aby bol odsúdený. Nikdy na nikoho nezdvihol ruku, pomáhal. Áno, pred ostatými veliteľmi a vojakmi sa hral na drsného ale to musel. Ja som najlepšie vedela aký je v skutočnosti Franz.

Musím sa, čo najskôr vydať na cestu do Norimbergu. Musím ho vidieť. Musím ho zachrániť.

***