Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 3 (Pohľad Franza)

„Čo si prajete Waffeur?" spýtal som sa hľadiac do jeho hadích očí. Sadol si oproti mne na drevenú stoličku a podal mi list.

„Zrejme odpoveď na vaše predelenie."

Srdce mi vynechalo úder. Opatrne som chytil bielu obálku, kde v strede svietil znak fašistov. Otvoril som ho a vytiahol papier. List bol napísaný ručne a na konci svietil podpis a pečať nášho ríšskeho veliteľa- Adolfa Hitlera. Moja odpoveď bola podčiarknutá. Súhlasili s mojim presunutím do Osvienčimu na druhého veliteľa „tábora smrti". Vydýchol som si. Idem s ňou. Dám na ňu pozor.

„Odchádzam do Osvienčimu. To znamená, že novým veliteľom tábora sa stanete vy, Waffeur."

Videl som ako sa mu rozžiarili oči. Po mojom poste prahol už odvtedy ako sa sem dostal. O tri dni sa mu to konečne splní. Postavil sa a natiahol ku mne ruku.

„Gratulujem vám pane!" uchopil som jeho ruku a následne sme si potriasli. Nervózne som pozrel na Ester, ktorá zhlboka dýchala.

„Ďakujem. Zároveň aj ja vám gratulujem k vášmu povýšeniu. Ale teraz, ak by ste ma ospravedlnili, musím doriešiť plno vecí ohľadne presunu do Osvienčimu a keďže ste doriadili túto Židovku, budem to všetko musieť spraviť sám." Nenápadne som ho vyhodil. Prikývol, znechutene pozrel na Židovku a potom na mňa.

„Heil Hitler!" zasalutoval Waffeur a hneď na to odišiel. Akonáhle sa zabuchli dvere, zamkol som ich a pribehol k nej. Otočil som ju na chrbát a odhrnul zlepené vlasy z tváre. Mala zatvorené oči, z ktorých jej tiekli slzy. Pomaly som ju nadvihol a oprel si ju o svoje telo. Otvorila slzavé oči a nahnevane na mňa pozrela. Začala sa odo mňa odťahovať.

„Okamžite ma pustite! Nechajte ma! Nedotýkajte sa ma!" vrieskala po mne a neprestala sa súkať z môjho náručia. Nepúšťal som ju.

„Odpusť mi prosím ťa ale nemohol som zakročiť. Bola si drzá. Ester prosím ťa."
Pohladil som ju po tvári a pozeral do jej očí. Hľadela mi spriama do očí a nič nevravela. Mierne som ju nadvihol a Ester sykla od bolesti. Položil som ju naspäť na zem a postavil sa. Znova som sa k nej nahol a zdvihol ju do náručia. Otvoril som dvere a kráčal k mojej spálni. Nohou som rozrazil veľké dvojkrídlové dvere a vstúpil do mojej izby. Položil som ju na veľkú manželskú posteľ.

„Idem po nejaké mastičky. Budeš v poriadku Ester." uistil som ju a utekal do kuchyne. Rozrazil som dvere a štyri Židovky sa strhli. Sklonili hlavy a odstúpili od obeda, ktorý mi pripravovali.

„Okamžite mi zožeňte nejakú mastičku na hojenie." skríkol som nervózne a jedna stará Židovka ku mne zdvihla zrak. Špinavé ruky si utrela do zástery.

„Pane. Pomôžem vám viacej, ak mi poviete z čoho sú spôsobené rany. Keď som ešte slobodne žila, bola som liečiteľka." odpovedala jemne žena so šedivými vlasmi. Zaťal som zuby.

„Od palice s ostňami." odpovedal som skľúčene. Židovka sa zamračila. Ale hneď sa pustila do roboty.

„Mastičku, čo vám spravím budete nanášať na rany v hrubých vrstvách trikrát denne." povedala popri kladení nejakej bylinky do čudesnej zmesi. Prikývol som, aj keď si to nemohla všimnúť.

Podišla ku mne a podala mi misku s hnedo-zelenou masou. Pozrela na mňa a do mňa sa zavŕtali mäkké hnedé oči.

„Pre Ester?" spýtala sa. Opäť som prikývol. Otočil som sa a kráčal do izby. Ester ležala na bruchu a potichu plakala. Cez tričko na chrbte presakovala krv. Sadol som si na posteľ a Ester myklo. Nežne som jej položil ruku na plece.

„To som ja Ester. Doniesol som masť na tvoje rany. Musím ti dať dole blúzku." Ester sa mierne otočila a pozrela na mňa opuchnutými očami od plaču. Mračila sa na mňa. Nepáčilo sa mi to.

„Nie." odvrkla a mňa tým dostala do pomykova.

„Ale áno. Musíš pochopiť... bože Ester. Musím ti niečo povedať." začal som a Ester ma so záujmom pozorovala. Snažila sa nehýbať, vedel som si predstaviť akú bolesť musela prežívať pri každom jednom pohybe.

„Tak mi to povedzte." povedala jednoducho a oblizla si vysušené pery.

„O tri dni odchádzaš do Osvienčimu. Keď tam prídeš, jediná možnosť ako prežiť je byť zdravá a silná. Preto sa musíš dať dokopy. Celé si mi to sťažila svojim výstupom." vysvetlil som jej a Ester sa s bolestným úškrnom oprela o lakeť a pozrela mi do tváre.

„Idem do tábora smrti?" spýtala sa so strachom v očiach. Prikývol som. Hlavu opäť ponorila do vankúšov. Každý deň s som jej rozprával o tábore smrti - o tom aké zverstvá sa tam dejú a aj to, že lístok do Osvienčimu je lístok k smrti. Len zdravý a silní jedinci vedia prežiť krátku dobu.

„Všetko je už jedno. Už ma nezachránite." odpovedala sklesnuto. Pohladil som ju po vlasoch.

„Kvôli tebe som sa dal preveliť, aby som ťa tam ochránil." šepol som potichu. Počula to. Prudko sa otočila. Hľadeli na mňa prekvapené hnedé oči. Chvíľu nič nevravela. Bolo tu tak ticho, že som mohol počuť tlkot našich sŕdc. Keď sa spamätala, posadila sa a chytila ma za ruku. Zachvel som sa. Teplo z jej tela ma upokojovalo.

„Prečo to všetko kvôli mne robíte?" spýtala sa potichu a zahryzla si do plnej pery. Uvedomil som si, že sa k nej nevedome nakláňam. Odtiahol som sa od nej.

„Vyzleč si tričko a a ľahni si na brucho, Ester." prikázal som jej odmerane. Zarazene na mňa pozrela, no poslúchla ma. Prečo som sa tak k nej zachoval? Žeby som sa bál prejaviť city k nej? Alebo som sa bál, žeby zbadala tú bezmocnosť a slabosť čo pri nej cítim? Otočila sa ku mne chrbtom a pomaly si vyzliekala zakrvavené tričko. Tričko sa jej kĺzalo po tmavej pokožke... Zavrel som oči a rátal do tridsať, kým som znova otvoril oči. Hľadel som na jej štíhly chrbát posiaty krvavými ranami. Namočil som ruky do slizkej masti a nabral za hrsť. Pomaly som sa dotkol jej chrbta a začal roztierať hrubú vrstvu na rany. Pri každom dotyku sa Ester strhávala a syčala od bolesti. Bolo mi jej ľúto ale vedel som, že tá masť jej pomôže. Natieral som to až dovtedy kým som jej nezakryl rany.

„Už to tak nepáli." Zamrmlala do vankúša. Potešil som sa. Vstal som a prešiel do kúpeľne, kde som si následne zmyl Esterinu krv z rúk.

Zdvihol som hlavu a zavŕtal pohľad na odraz seba v zrkadle. Vyzeral som hrozne. Už dlhší čas som sa neoholil, takže som bol mierne zarastený na brade, roztrapatené hnedé vlasy som mal dolepené od potu si a všimol som si tmavé kruhy pod očami. Mal som starosti, nemyslel som na nič iné ako na Ester a zanedbával som sa. Veď akoby som mohol myslieť na svoj blahobyt a pokoj, keď milióny Židov denne bojovali o ich „úbohý" život. Ale teraz som vedel, že musím so sebou niečo spraviť pretože odchádzam veliť do Osvienčimu. Vošiel som späť do izby a podišiel k nehybnej Ester.

„Pokojne tu lež, o chvíľu prídem a potom ti donesiem vývar. Musíš byť silná Ester." šepol som jej takmer do ucha a odkráčal do kúpeľni.

V deň odchodu do Osvienčimu bola Ester takmer zdravá. Vedela vzpriamene stáť, aj sa pohybovať ale pri najmenšom dotyku s jej ranami sa ešte strhávala. Stačí ak prejde preraďovaním v Osvienčime a prežije. Musí ísť doprava.

Sedel som vo vagóne pre SS, na mäkkom sedadle a popíjal whisky a zožierali ma výčitky svedomia. Ester sa tlačila v malom vagóne kde sa nanajvýš zmestilo 70 ľudí ale bolo ich tam niečo cez sto. Židia- muži, ženy i deti túliace sa k svojim matkám, nemajúce ani miesto na sedenie alebo krátke vystretie takmer dva dni trpeli dokonca aj bez vody a jedla. Zatiaľ čo my sme mali plnú penziu. Nechcem si predstaviť, aké to muselo byť pre nich ponižujúce robiť svoju potrebu pri stovke neznámych ľudí. Aké to muselo byť pre nich bolestivé stáť na ich opuchnutých nohách.

Po dlhej ceste vagón dorazil na miesto. Osvienčim.

Vystúpili sme z vagónov a hneď som si všimol veľký nápis ponad železnú bránu. Arbeit macht frei - Práca oslobodzuje. V duchu som sa musel zasmiať nad tou iróniou. Mali pravdu, oslobodzuje ale vždy to končilo smrťou slabých ľudí, ktorí už boli príliš zničení neúnavným režimom. Vykročil som k bráne, so Židmi za chrbtom.