Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 21 (Pohľad Ester)

Viem, že moje činy mnohí ľudia odsúdia a môžu brať ako sebectvo ale ja proste musím ísť do Ruska. Musím nájsť a zachrániť mojich dvoch malých bratov, ktorý ostali v hrozných ruských gulagoch. Už dávnejšie sme počuli o tých známych táboroch na Sibíri. Ale prečo by tam odvliekli mojich dvoch malých bratov, ktorí nielenže neboli trestanci ale nemali ani nemecké občianstvo. Ani len štipku z našej celej generácie.

A najviac som nechápala ako môžu Rusi pokračovať v niečom tak ohavnom a podobnom ako boli nacistické tábory. Ešte len prednedávnom červená armáda oslobodila tábory a mnohí nevinní putovali z nacistickych táborov do ruských. Nechutnosť a úbohosť.

Stalin. Človek, toľko podobný Hitlerovi. Často považovaný za väčšie zviera ako ten nacista kvôli, ktorému sme my Židia ale i iní trpeli.

Stalin, ktorý pokračoval v utrápe ľudstva, ktoré sa len ťažko spamätávalo z druhej svetovej vojny.

Stalin. Muž, ktorý odvliekol mojich dvoch malých nevinných bratov do zajatia.

Stalin a Hitler. Dvaja muži, ktorých budem nenávidieť do konca svojho života za neuveriteľnú bolesť, ktorú mi spôsobili.

"Ester. Počúvaš ma?" Vyrušil ma z mojich úvah Teo. Strhla som sa a ihneď pozrela na neho.

Opäť som sedela v ockovom kresle, na rukách mi spal Timm a ja som hľadela na Tea, ktorý sedel na sedačke vedľa Samuela.

"Prepáčte. Zamyslela som sa. Môžeš to zopakovat ešte raz?"

Teo si povzdychol.

"Samuel mi povedal, že tvoji bratia sa nachádzajú v pracovnom tábore pri meste Susuman. Vraj je tam stará šachta, v ktorej dolujú zlato." Na chvíľu sa prerušil, aby sa uistil, že ho už tentokrát počúvam. Na znak toho som mu prikývla.

"Je to veľmi chladné miesto, Ester. Budeme potrebovať, čo najteplejšie oblečenie aké si vieme zohnať. A taktiež budem potrebovať rodné listy tvojich bratov, peniaze a môj podpis." povedal. Na chvíľu sa zamyslel a prezrel si nás.

"Vy pôjdete so mnou ale ostanete bývať  v jednom dome. To ešte vybavím. Vyrazíme pozajtra autom. Nejaké otázky?" spýtal sa.

"Ale ako možem ohroziť svoje dieťa výletom do Ruska. A ešte k tomu na Sibír?!"

"Ester. Nijako tvoj syn nebude ohrozený." uistil ma Teo. Zúrivo som zakrútila hlavou.

"Ako to môžeš povedať. Jeho otec je bývalý nacistický veliteľ jedného z táborov. Keď na to prídu Rusi, zabijú mňa aj môjho syna. Nemôžem ho tak ohroziť!" zakričala som na neho a Teo sa zamračil a Samuel po mojich slovách sa prudko postavil a celý očervenel.

"Ester, môj problém to nie je. Nemala si roztiahnuť nohy tomu skurvenému nacistovi!" povedal tvrdo Teo a jeho pohľad ma schladil až mnou prešla triaška. Avšak Samuelove slová ma zaboleli omnoho viac.

"Ako ste to mohli spraviť?! Potom všetkom, čo nám tí hnusní nacisti spravili. Sama ste zažili dva koncentračné tábory. Dva! A vy máte dieťa s človekom, ktorý vam dokonca bol aj veliteľom? Nacista, ktorí sa podieľal na masovom vraždení, ponižovaní, týraní? Ako? Prečo?! Ako ste mohli zradiť náš národ? Národ všetkých ľudí, ktorí boli utlačení v tých skurvených táborov? Vari ste už zabudla na to, aké to tam bolo strašné? Zabudli ste na ten strach, bolesť, pocit, že by ste radšej chceli byť mŕtvy ako stráviť další deň v tom vyhladzovacom tábore? Si zradkyňa! Nenávidím vás, Ester." Počas celého príhovoru som len sedela a cítila ako mi tečú husté slzy po tvári. Cítila som sa hrozne. Jeho slová  mi ublížili tak ako nikoho. Hanbila som sa za to, čo si o mne myslí. Za to, že to vlastne aj pravda je ale nikto nechápal, že Franz taký nebol.

"Samko. Prosím ťa. Nehovor tak. On taký nebol ako ostatní. Bol iný. Zachránil ma pred smrťou." vyriekla som potichu a vzlykla. Pozrela som na Tea ale ten  bez nejaké citu mi hľadel do tváre.

"Ten chlapec má pravdu." povedal Teo.

"Neprajem si, aby si šla s nami. Sám s Teom pôjdem po mojich kamarátov a hneď ako ich vyslobodím im poviem, čo si to spravila. A oni sa rozhodnú, či ti dokážu odpustiť a vôbec, či ťa budú chcieť niekedy v živote vidieť. Zbohom Ester."

Vyriekol slová, ktoré mi roztrieštili moje srdce na malinké čiastočky a ja som sa nekontrolovateľne rozplakala.

Samuel odišiel. Teo chvíľu postával pri sedačke a hľadel na zničenú a strhanú ženu, ktorou som práve bola, možno sa rozhodoval či ma utešiť. Nespravil to.

So slovom: "zbohom." odišiel. A ja som ostala sama, s malým synom ktorý už nespal ale srdcervúco plakal zo strachu, čo sa deje jeho matke.

Zúrivo som si zozrela slzy z tváre a pozrela cez okno na stromy, ktoré prekrúcal vietor.

Raz to všetci pochopia. Pochopia moju lásku k Franzovi. Lásku medzi Židovkou a nacistom.

K tomuto asi netreba žiaden môj komentár. No váš by ma potešil.
Ďakujem. Vaša AlexAsB. ❤