Prečo práve Ja ?

7.

Priložila som si ľad na oko a blažene vydýchla. Začínalo mi opúchať a to vdaka Kirsten. Mali sme sa učiť bojovať a ja som dostala za partnerku práve Kirsten. Nemôžem povedať, že jej to nejde to nie, ide jej to ale mne ešte viac. Kedže je Kirsten šľachta ako malú ju učili bojovať, no to nie je nič v porovnaní so mnou. Otec ma učil a aj ulica. Otec bol najlepší a ja to mam po nom. Asi budem mať monokel, vrrr. Ako ja neznášam monokle a modriny všeobecne. Sú strašne citlivé ale jedna vec sa mi na nich páči. Farebnosť. Modriny menia farbu a ako jediné sa nemenia pri mojom dotyku na biele. Zamyslená som si nevšimla kedy do miestnosti niekto vstúpil. Až kým som nepočula jeho hlas. ,, Mala by si sa šetriť svadba bude za týžden a ako poznám dievčatá, na svadbe chcú byť dokonalé." Pri zvuku jeho hlasu mi po chrbte prebehol mráz a jeho vyhlásenie ma pobúrilo. ,, Za týžden ?" Termín svadby som nechcela riešiť v nádeji, že na to Deamon zabudne. Ale zjavne nezabudne. Deamon sa usmial a povedal: ,, Kedže sa nemôžem dočkať na to, ked budeme pár. Povedal som matke nech to vybaví čo najskôr. A ona to vybavila. Len tak mimochodom máš neska niečo ?" Nemohla som tomu uveriť on bol nervozny. Princ Deamon bol nervozny z toho, že ho odmietnem. ,, Mám na výber ?" Spýtala som sa trochu uštipačne no vzápätí som to aj oľutovala. Princovi stmavli oči a zarčal: ,, Viete čo ? Nie nemáte na výber Aurora o piatej vás čakám pred školou." Dopovedal a odišiel. Tak toto som prehnala. Asi by som v tom nemala pokračovať. Pozrela som sa na hodiny a takmer som spadla zo stoličky. Za desať tri. Vstala som a rozbehla som sa do izby kde som si vybrala jednoduché biele kožené gate a bielu blúzku s vysokým golierom. Obliekla som sa obula a utekala som pred školu. Bola som za rohom tak som spomalila do kroku a čo najkľudnejšie som prišla k princovi. Pozrel sa na mna a otvoril mi dvere na aute. ,, Dakujem," zašepkala som no bola som si istá, že ma počul. Sadla som si a on si prisadol. Vyštartovali sme a stále panovalo to hrozné ticho, nakoniec som sa rozhodla to ticho zrušiť a tak som prehovorila: ,, Chcela by som sa ospravedlniť za to, ako som na vás vybehla. Nechcem sa vyhovárať na nejakú situáciu či náladu alebo zlý den. Len vás nepoznám..." Bola som taká nervozna, až sa mi triasli ruky. Princ si to všimol a jemne mi ich chytil do svojich horúcich ale neskutočne jemných rúk. Po tele mi prebehlo niečo ako elektrický výboj. Bola som prekvapená a tak som sa pozrela na princa, tváril sa rovnako prekvapene ako ja. ,, Ak vám to nevadí, rád by som aby sme si tykali Aurora. " ,, Samozrejme len neviem ako  vá.. vlastne teba mám oslovovať. " Pozrel sa na mna tými krásnymi očami a usmial sa. ,, Stačí Dean.. a teba? " ,, Rora bude dobré." ,, Takže Rora rád by som sa ti ospravedlnil za to ako som sa k tebe správal. Nikto si to nezaslúži a už vôbec nie ty.. Ja, prepáč." Bol nesvoj a ta som mu stisla ruku na povzbudenie. Povzbudivo som sa usmiala a pokračovala: ,, Ani ja som sa nesprávala najslušnejšie.. Ale nemôžeš za to, no dobre možno trochu," začali sme sa smiať. Roztápala som sa z neho no nemohla som to dať najavo, nie som predsa ľahko dosiahnuteľná. No dobre možno trochu. Celé poobedie ma držal za ruku smial sa a rozprával, rozosmieval ma a so záujmom sa pýtal. Ja som mu úprimne odpovedala. Bolo to dokonalé až do chvíle ked sme sa vrátili. Rozlúčili sme sa a odišli. Lea sa ma pýtala na všetko no ja som bola myšlienkami stále pri princovi, ktorý chcel aby som ho volala Dean.