Prečo práve Ja ?

26.Škola

Aurora:
Keď sme sa dozvedeli výsledky, riaditeľka si nás zavolala do riaditeľne a oznámila nám, že kôli štúdiu sa presťahujeme do domčekov mimo areálu školy. No stále bolí blízko. Veci som mala zabalené, aj keď mi neboli treba, keďže nám oblečenie pridelili. S menším vakom s mojimi vecami som hľadala náš budúci "domov". Vôbec ma neprekvapilo, že sa nachádzal najbližšie pri princoch. Vošla som dovnútra a na gauči uvidela Leu. Smiala sa na nejakej komédii a potom si ma všimla, vstala a skočila na mňa. Začala som sa smiať a ona tiež, museli sme vyzerať vážne vtipne. „Pozrieš si so mnou film? Kirsten sa chystá von a ja nechcem sama pozerať a tak, veď vieš." Usmiala som sa. „Horor?" „Horor." Rýchlo som vybehla na poschodie, po najdeni mojej izby skončila moja taška pohodená na zemi a ja som sa rýchlosťou svetla ocitla pri Lei na gauči s miskou popcornu. Myslím, že ani jedna z nás sa nebála a tak sa nám pomaly ale isto zatvárali oči od únavy. Oči mi zaklipkali a ja som vzdala boj s únavou a plne sa jej poddala.
Deamon:
Celý deň bol rovnako nudný ako inokedy. Otec ma zaúčal ohľadom "kraľovania". Zákon sem zákon tam. Nič ine ako zákon, myslím, že sa mi o tom bude aj snívať. No nič, na druhý deň som sa zobudil pomerne skoro, teda na moje pomery. Rozospato som si pretrel oči a išiel smerom kuchyňa. Ani som sa nenazdal a kuchyňa má vítala. Otvoril som chladničku a pohľadom ju skúmal. Nič. Nič. A ešte raz, nič. Frustrovane som ju zabuchol a vydal sa prehľadávať skrinky s potravinami. Po približne dvojhodinovom hľadaní som niekde vysnoril čokoládové cereálie. Mňam. Po nie veľmi vydaných raňajkách moja cesta smerovala do spálne, kde som si obliekol oblek a mieril do školy. Usmial som sa sám pre seba pri pomyslení, že ju opäť uvidím. Veľmi dobre som si uvedomoval, čo chystám a tiež riskantnosť môjho kroku ale nemienil som sa pozerať ako mi ju niekto priamo pred očami uchmatne. A tiež tu bola možnosť odmietnutia.
Aurora:
Odostrete závesy, dôvod nenávidieť moju spolubývajúcu. Lenivo som vstala z postele a pred očami sa mi objavil cieľ. Sprcha. S úľavou som stála pod prúdom horúcej tečúcej vody, ktorá ma nielenže prebudila ale aj dokonale mi prevetrala hlavu. S úsmevom na perách som sa osušila a umyla zuby. Šuchtavým krokom som sa dostala k skrini. Zamyslene som sa pozerala na jej obsah a snažila sa prísť na to, čo si oblečiem. Hlavu som mierne naklonila doprava a premýšľala. Biela. Biela. Biela. Tieto farby tvorili môj šatník. Mierne uchechtnutie sa vydralo z môjho hrdla a ja som potiahla biely kostým. Biele elegantné sako s bielou blúzkou, bielymi nohavicami a nakoniec bielymi lodičkami. Vlasy som si zopla do vrkoča, zhrabla ruksak a bežala na raňajky. V kuchyni som zbadala Leu ako chystala toasty, samozrejme netrvalo dlho a Lea si ma všimla. Usmiala sa a povedala: „Dúfam, že si hladná lebo ja to sama nezjem." Uškrnula som sa a odpovedala. „Ešte sa pýtaj." Do troch minút nezostalo po raňajkách ani zrnko. Boli preč. V Leinej spoločnosti sme sa vybrali do školy, cesta nám netrvala dlho vzhľadom na naše momentálne ubytovanie. A tak sme našťastie prišli včas. Celú cestu sme samozrejme preberali rôzne témy, či už móda, jedlo, chlapci dokonca sme spomenuli aj zuby.
Posadali sme si do lavíc a čakali na učiteľku. Prvá hodina bola etiketa, netuším načo nám bola ale budiž. Potom nasledovala latinčina. Oh môj bože. Nakoniec sme prežili a nastal obed. Ako ja milujem obed. Stali sme v rade, keď do mňa nikto drgol a predbehol sa so slovami. „Nezavadzaj, polovičná." Po tých slovách som zamrzla a hľadela sa na osobu, ktorá to práve povedala. Bola to ryšavka s hnedými očami a oblečením, ktoré sa nedalo nazvať oblečenie. Stála som a dýchala. Z nosa mi stúpala para, záblesky mojej dračej pokožky na ľudskej a zaostrené videnie. Toto sú priznaky premeny. Momentálne som mala všetky. Lea si to všimla a celou silou sa má snažila dostať z jedálne. Myslím, že nebola jediná keďže sa niektorý študenti vzdialili. Už sme boli skoro pri dverách a ja som začala čiastočne spolupracovať keď sa ozvali ďalšie nemiestne poznámky na moju osobu. V tom momente ako spomenuli mojich rodičov som sa Lei vytrhla a utiekla von. Bežala som skrz areál, mieriac do lesa. Cítila som ako sa mi začali predlžovať kosti a krídla si razili cestu skrz pokožku. Dopadla som na zem v lese vydávajúc zo seba výkrik plný bolesti. Táto premena nebola zrovna najľahšia a najmenej bolestnejšia. Vzlietla som a letela neviem kam. Po dvoch hodinách bezmyšlienkového tulania sa som zastala pri vodopáde. Premenila som sa na človeka a unavene si ľahla na trávu. Úsmev mi preťal tvár a viečka mi začali oťažievať, až som nakoniec zaspala.
Deamon:
Sledoval som ju celý čas, nechcel som aby sa jej niečo stalo. Keď sa usadila na tráve a následne s úsmevom zaspala. Nemohol som sa vynadívať. Bola nádherná, v tom okamihu mi hlavou preblesla spomienka.
Ležala na zemi s úsmevom a vlasmi okolo hlavy. Smiala sa. Chlapček s čiernymi vlasmi jej skočil do náručia a rozkošné sa smial. Usmieval som sa ako šialený, zrazu mi po nohách začalo niečo liesť. Pozrel som sa na moje nohy, po ktorých sa vešali ďalší dvaja drobci. Rozkošné dievčatko s bielymi vlasmi a chlapček s tmavohnedymi vláskami. Oboch som vzal na ruky a ľahol si s nimi k Aurore. Dal som jej pusu na čelo a povedal. „Ľúbim ťa." „Aj ja teba." Usmiala sa a dala mi bozk, ktorý dokazoval jej slová.
Po tejto spomienke som sa zamračil. Vedel som, že bude moja a toto to iba potvrdilo. Prišiel som k nej a povedal. „Viem, že spíš, si krásna aj tak, ja len.. chcel som ti povedať, že dodržím slovo. Nedopustím aby si na mňa zabudla aj keby ma to malo stáť všetko. Nevzdám sa ťa." Všimol som si jej veľké červeno-modré oči upriamene na mňa a zjavil sa. „Ahoj?" Nervozita v mojom hlase bola nezvyčajná. Všímal som si každý pohyb jej tváre. Nepatrne sa jej nadvihol kútiky a zopakovala môj pozdrav. „Ahoj." „Ja som Deamon, teší ma." Podal som jej ruku, ktorú stísla. „Aurora, teší ma." „Viem, že je na to skoro a ešte sa nepoznáme ale.. pôjdeš so mnou na rande?"