Prečo práve Ja ?

17.

Aurora:

Ležala som na niečom mäkkom, najprv som si myslela, že som niekde na tráve ale bolo to až príliš mäkké. Takže to bola zjavne posteľ. Moc som nevnímala, no potom som si spomenula. Rýchlo som otvorila oči a rukou si chytila bruško. Bolo rovnaké ako predtým, možno trochu väčšie. Milovala som to malé dráča vo mne, a preto by som jeho stratu neprežila.

Ešte chvíľu som ležala, no nuda si po mna prišla. Vstala som a prišla ku skrini, otvorila som ju a vnútri sa nachádzali iba mužské šaty. No ja som sa nutne potrebovala prezliecť. Nezniesla som pomyslenie, že to čo mám na sebe som mala aj pri Deamonovom pokuse zabiť ma. Strhla som zo seba tie šaty, ktoré sa mi zhnusili a chnapla som bielu košeľu a hnedé kožené nohavice, ktoré sa pri mojom dotyku sfarbili do biela.

Vybehla som z izby, teda snažila som sa. Dvere boli zamknuté. Naštvala som sa a tak som prišla k oknu a otvorila ho. Okno bolo tak na druhom poschodí a hned vedľa okna bola odkvapová rúra. Natiahla som sa a začala liezť. Ked som bola desať centimetrov nad zemou, tak som zoskočila. Poobzerala som sa okolo a ked som si všimla dvoch mužov do pol pása nahých, zamrzla som na mieste. Tak strašne sa podobal na Deamona a pritom bol úplne odlišný. Tmavohnedé až čierne vlasy siahajúce na ramená, výrazne dokonalé limetkovozelené oči lemované tmavými hustými mihalnicami, ostro rezaná čeľusť, plné pery, a perfektný nos. Telo mal opálené a pri najmenšom pohybe sa mu roztancovali  vyrysované svaly na jeho božskom tele. Usmiala som sa a kráčala preč. Ako som kráčala, všimla som si, že sa tu nachádzali rytieri v čiernej zbroji, no na zbroji sa vynímal erb s drakom v strede ako nesie rúžu. Boli úchvatní, nebezpečný, tajomný a krásny zároven. V okolí sa nachádzalo niečo ako trh, nie niečo ale trh. S úžasom som to sledovala a nechápala ako môže niečo tak nádherné existovať. Zatiaľ  čo som kráčala, nevšimla som si ako ma niekto sledoval. No dlho som čakať nemusela. ,,Hej ty! Stoj!" Ozvalo sa spoza mna a ja som si všimla muža, ktorý bol pred chvíľou na cvičisku. Hned ako to vykríkol, všetci prestali vo svojich činnostiach a ja som si s panikou začala všímať ako sa rytieri pohli smerom ku mne. No mne netreba vravieť dvakrát a tak som vzala nohy na plecia. Bežala som rýchlo aj ked ma moje bruško spomaľovalo. Vybehla som z mesta a rozbehla sa smerom k lesu. Skákala som cez padnuté stromy, cez debny, konáre, diery...

Bežala som ako o život no v tom ma napadlo, že mi on ide. A najhoršie na tom bolo, že nešlo iba o môj. V diaľke som počula ako na mna volajú nech stojím. No ako som sa započúvala, zle som stúpla a zletela som na zem. Všimla som si veľmi temný les a tmu. Bola tma a ja som sa bála. Chcela som sa postaviť, no bolesť v členku mi to nedovoľovala. Chytila som si ho a skrčila som sa pod strom. Bola som napätá a ked som začula praskanie vetvičiek, trhlo mnou. čakala som a po chvíli sa z tiena vynoril pár žltých očí. Boli malé, aspon na draka a tak to musel byť jedine...vlk.

Neznášala som vlkolakov.

Pozerala som sa do tých očí a vtom mi telom prešla neznesiteľná bolesť. Je to tu. Zavrela som oči a snažila sa zhlboka dýchať. Bolelo to, tak strašne to bolelo. Ešte nie dráčik môj. No on ma ignoroval a snažil sa dostať von. Pod návalom bolesti som zaskučala od bolesti a chytila si bruško.

Pamätám si iba matné útržky, no isto viem, že mi ten vlkolak pomohol. Dalej si nepamätám už nič, iba tmu.