Prečo práve Ja ?

11.

Deamon. Jediná osoba, ktorá ma kedy úprimne milovala. A ja som ho stratila. Nezabránila som tomu. Nepomohla som mu. Za všetko môžem ja! Už dalej nevládzem. Prečo? Prečo sa to muselo stáť práve mne? Moje srdce pukalo a ja som umierala tou neznesiteľnou bolesťou straty. Nemala som sily na to aby som sa hýbala a na to aby som otvorila oči. Až príliš to bolelo. Nevedela som kde som a ani som to nechcela vedieť. Bolo mi jedno kde som. Bez neho som neni nič. Moje tragické myšlienky som zahnala a  snažila sa tomu vyrovnať. No aj ked som sa snažila akokoľvek moc, nepodarilo sa. Stále som videla ako na bojisku leží Deamonovo bezvládne telo. Ten obraz mi trhal srdce. Nakoniec som zaspala.

Zo sna či skôr nočnej mory ma dostala nehorázna bolesť, ktorá pramenila z mojej nohy. Otvorila som oči a hľadala to, čo spôsobilo tú bolesť. Bola som v tmavej obrovskej miestnosti bez okien. V strede na stoličke som bola kovovými pruhmi pripevnená. Jeden som mala umiestnený cez čelo a koženým remenom som mala prichytenú bradu. Dalsím kovovým pásom som bola pripútaná cez krk, cez hrud dvoma, cez ramená, cez zápästia, lakte, brucho, stehná, pánvu, kolená, píšťale, kotníky. Bola som v ľudskej podobe a kedže som bola príliš slabá nedokázala som sa premeniť na dračiu. Vedľa mna bol kovový stolík a na nom bol kufrík. V kufríku boli rôzne kyseliny a roztoky, žieraviny. Konečne som našla osobu, ktorá spôsobovala moju bolesť. Bol to vysoký, tmavovlasý chlap s mohutnou postavou a temnými očami. Mal na sebe biely plášť a rukavice. Zobral si injekčnú striekačku a naplnil ju tekutinou z kufríka. Tušila som čo sa bude diať, no stále som dúfala, že sa to nestane. Hovorila som si, že keby tu bol Dean nechcel by aby som sa vzdala a tak som sa snažila nekričať. Snažila som sa vyhnúť ihle no bola som až príliš dobre pripútaná. Injekčná striekačka si našla cestu k mojej žile v pravej ruke, a následne ten hnus vystrekla do môjho krvného obehu. Tekutina cestovala po mojom tele a rozožierala každú cievu, žilu či tepnu. No vdaka tomu, že som drak sa liečim veľmi rýchlo, a v tom bol ten problém. Zaťala som zuby od bolesti. Moje vnútro sa trhalo a spájalo. Horelo a liečilo sa. A ja som trpela a neprejavovala sa. Môj mučiteľ si všimol, že nekričím iba hľadím do blba a tak sa rozhodol pritvrdiť. Pridával dávku za dávkou, jed za jedom. A moja bolesť sa stupnovala s každou dalšou dávkou. Do očí sa mi nahrnuli slzy a snažili sa dostať von, no ja som to nedopustila. Po trinástej dávke mi po líci stiekla slza a moje vnútro kričalo od bolesti. Jedna jediná slza spôsobila nové odhodlanie u mučiteľa. Pomaly ale isto ma lámal. A bol si toho vedomí. Pätnásta dávka a druhá slza. Dvadsiata dávka a tretia slza, po nej štvrtá. Tridsiata dávka a vzlyk plný bolesti. Mučiteľ odišiel z miestnosti spolu s kufríkom. Moja bolesť bola obrovská. Po mučení som zaspala.

Zobúdzam sa s tresnutím dverí. Môj pohľad našiel temné oči mučiteľa. Prišiel ku mne a začal mučiť. Prvá dávka je nič oproti tridsiatim. Desiata dávka začína pekelne bolieť. Dvadsiata dávka a znova prišla zabudnutá bolesť, ktorá ma zabíja. Tridsiata dávka a objavila sa prvá slza. štyridsiata dávka a slzy. Päťdesiata dávka a vzlyk. šesťdesiata dávka a srdcervúci plač. Sedemdesiata dávka a moje vzlyky sú stále hlasnejšie. Osemdesiata dávka a plačem, vzlykám ako platená. Deväťdesiata dávka a v mojom hrdle sa usádza krik. Stá dávka a ja vykríknem. Kričím a v mojom kriku sú všetky moje emocie. Kričím lebo to bolí. Kričím lebo umieram. Kričím lebo dúfam..

Táto mučiaca metoda sa opakuje nasledujúcich štrnásť dní a ja som zlomená. Zakaždým ked sa otvoria dvere začnem sa báť. Bojím sa všetkých a všetkého. Nepamätám si nič. Kým som bola a ani neviem kto som teraz.

Počet dávok jedu stúpa až na päťsto. Na pätnásty den som bola pripravená. Bola som nahnevaná a kedže som bola slabá znášala som všetkú bolesť. Na šestnásty den som zacítila nádej. Moje bruško sa zväčšovalo aj napriek tomu, že som umierala. Mala som nádej, že sa dozviem kto som s príchodom môjho dieťaťa. Nevedela som kto je otec ale vedela som, že nikto z okolia to nebude.

V noci sa mi snívalo, že som na lúke a niekto na mna kričí. Otočila som sa a zbadala kráľa držiac v náruči dieťa. Moje dieťa. Usmieval sa a jeho tyrkysové oči vyžarovali lásku. No v tom sa obraz zmenil a namiesto usmievavého kráľa som videla hrob s korunou. Na pomníku bol vyrytý obraz draka. Ked som sa naklánala nad hrob, ruka vyrazila spod zeme a ťahala ma dole. Za ním. Zobudila som sa a nahnevala som sa. Neviem čo to do mna vošlo. Videla som zaostrene. Mučiteľ vošiel a svoje náradie položil na stolík. Ked si všimol moje oči začal dávať dávky ako šialený. A to ma hnevalo ešte viac. Začala som sa meniť a kovové popruhy poodletávali na druhý koniec miestnosti. Bola som taká ako predtým ale zároven aj úplne iná. Mučiteľ utekal ku dverám no ja som vyšľahla na dvere ľad. Dvere zamrzli a mučiteľ ostal stáť ako obarený. Dvere pokrýval ostrý ľad. Zavrčala som na muža, ktorý mi spôsoboval bolesť posledné dni. Pozeral sa na mna a ja som nanho vyšľahla ľad. Cez jeho telo prechádzalo veľké množstvo smrtiacej spršky ľadu. Jeho telo bolo napichnuté na ľade. Cez jeho telo prechádzalo veľké množstvo ľadových výčlenkov. A nakoniec z môjho hrdla vyšľahol ohen, ktorý spálil všetky časti mužovho tela, ktoré nepokrýval ľad. Cítila som sa silná a tak som rozrazila dvere a všetkých po ceste na slobodu spálila či zmrazila. Nakoniec som rozrazila dvere a vzlietla k oblohe. Konečne som sa cítila slobodná. Už žiaden mučiteľ či dávky jedu. Už nič z toho. No aj napriek mojej radosti zo slobody som sa bála všetkého okolo. Nevedela som čo je dobré a čo zlé.