Moonlight

1. Kapitola

,,Rebel, nikde nejdem!" Rozhodila som rukami. „Mňa už nepresvedčíš a prosím ťa ani sa o to nepokúšaj! Ešte poviem áno."

„Poď, prosím. Sú to tvoje sedemnáste narodeniny. Máš dve možnosti. Ísť to osláviť alebo budeš trčať doma?" Spýtavo sa na mňa pozrela. Neodbytné dievča.

„Vyberám si druhú možnosť." Ľahla som si na posteľ. „Choďte to s Thaliou osláviť za mňa."

„Stále si rozhodená s toho rozchodu?" jemne som prikývla. „S Thaliou sme ti vraveli, že Sebastian je debil." pokrútila hlavou. Im sa to ľahko povie.

„Vraveli ste veľa vecí. Napríklad, že Alec Lightwood nie je gay. A čo sa stalo?" Nadvihla som obočie. „Bozkával sa s tým čarodejom."

„To je len seriál a nie život. Pochopíš to niekedy?" Sadla si na malé kreslo. „Toto kreslo milujem." Zamrmlala si popod nos.

„Ja ti vravím, že seriál je lepšie ako nejaký život a láska." Zahundrala som. Dajte mi za pravdu. Kto potrebuje lásku keď má čokoládu? „Preto sa so mnou rozišiel Sebastian. Chcel, aby som bola taká ako on chce. Pri ňom som nemohla byť sama sebou."

„Nejdem to rozoberať." Otvorila mi skriňu. Začala sa v nej hrabať. Stále si mrmla niečo popod nos. S pod vankúša som si vytiahla čokoládu. Odlomila som si veľký kus. „Nežer to!" Otočila sa na mňa.

„Môžem jesť čo chcem." Kúsok čokolády som si vložila do úst. Prebodla ma pohľadom. Vyplazila som jej jazyk. Vrhla sa na mňa. Naťahovala sa po tú čokoládu. Odtiahla som svoju ruku čo najďalej od jej prekliatej ruky. Liezla po mne.

„Daj mi tú čokoládu!" Skríkla mi do ucha. „Ihneď!" Otáčala som čokoládou v ruke. „Walkerová!" Celou silou mi čokoládu vytrhla z ruky.

„Au." Sykla som bolesťou. „Ty zviera." Zliezla zo mňa. Nohou som ju buchla do zadku. Napchávala si moju čokoládu do svojho žalúdku. Moju čokoládu!

„Ja nie som zviera ale nebezpečná žena." Cmukla. Hahaha, ona určite.

„Ktorá sa bojí pavúkov." Zasmiala som sa.

„Každý má nejakú slabinu." povzdychla si. „Ale-" Zastavila sa. Otvorili sa dvere. Dnu vošla mama.

„Rebel, mama ťa volá domov a Amanda na stole je obed." Konečne. Už mi v bruchu začalo škvŕkať.

„Večer ťa čakáme." Pošepkala a odišla z izby. Pozrela som sa na kreslo. Bola tam prehodená sukňa a tričko. Ako to mohla pre boha stihnúť?!

Za stolom sedela celá moja rodinka úžasných. Mama, otec a Ella. O rok staršia sestra. Sadla som si na svoje obvyklé miesto. 

"Počula som, že ideš oslavovať narodeniny." Zasmiala sa Ella.

„Nesmej sa." Zamračila som sa. „Neviem kto sa na svoju sedemnástku spil." Posmešne som sa zasmiala.

„Neviem kto-" zastavil ju otec.

„Jedzte a nerozprávajte." Zvraštil čelo. To robí vždy,keď je nahnevaný. Robí to roky, ale aj tak sa toho bojíme. S Ellou sme si vymenili zabijácke pohľady a pustili sme sa do jedla. Vládlo ticho. Pokým nás nevyrušil zvonček u dverách.

„To bude pre mňa!" Zakričala Ella. Vyskočila zo stoličky a utekala k dverám. Naklonila som sa dozadu aby som videla na dvere. Stál v nich chalan s blonďavými vlasmi. Oblečená hnedá bunda, rifle a v ruke počítač. Will. Je to Will. Ellin najlepší kamarát. 

„Čau Will!" Zakývala som mu.

„Čau Am." Odkýval mi. Vyzul si topánky. Zavesil si bundu na vešiak. „Dobrý." Pozdravil sa.