Moonlight

14. Kapitola

,,Vážne musíš isť?" Potiahla som nosom.

,,Prepáč Am," objal ma. ,,najviac ma mrzí to, že tu nechávam práve teba." Šepol mi do ucha. Objala som ho tuhšie a zasa sa mi spustili po lícach vodopády. Neznášala som situácie, pri ktorých som plakala. Najhoršie bolo, že plačem v jednom kuse.

,,Neplač, prosím. Budem mať celé plece mokré." Odtiahla som sa od neho.Mal pravdu, zostal mu tam po mojich slzách mokrý fľak. Má šťastie, že sa nemaľujem. Aj keď neviem kto by sa maľoval ráno o piatej.

Nemohla som udržať slzy za viečkami. Bola to neznesiteľná bolesť chcela som ju zo seba vytrhnúť a niekde zakopať. No vedela som, že by sa vrátila. Takéto pocity sa vždy vracajú, nájdu si škáru medzi vašou neporušenou stenou ktorú ste si tak dlho a odhodlane budovali. Som unavená, smutná, nahnevaná na celý svoj život a cítim sa ako keby ma prevalcoval buldozér.

Musela som sa s ním ešte rozlúčiť. Posledný krát ho uvidím v tomto roku, kto vie či vôbec príde na Vianoce. Neviem si predstaviť Vianoce bez Chrisa. S kým budem pozerať tie moje obľúbene rozprávky pre deti? Ďalšia vlna smútku a sĺz.

,,Ale vážne Walkerová, už ma štveš! Vyskúšaj sa usmiať, nejdeš ma predsa pochovať." Povedal hystericky.

Utrela som si slzy a kúsok som nadvihla kútiky úst.

Usmial sa. Až teraz som si všimla, že má oči ako za búrky čo značí smútok. Zakrýva ho teda dobre.

,,Nie je to vôbec ťažké však?"

,,Otrasne ťažké." Zasmial sa. Pozrel na hodiny.

,,Už musím ísť aby som nezmeškal let." Nervózne som si prešla dlaňou po celej dlžke ruky. Bez rozmýšľania som sa mu hodila okolo krku. Odtiahla som sa od neho ale ruky položené

,,Hej, Chris. Ľúbim ťa. Budeš mi veľmi chýbať." Fňukla som a znovu si ho pritiahla.

,,Aj ja teba." Rozstrapatil mi vlasy. Vzdychol a odišiel. Šiel sa ešte rozlúčiť z mamou a ockom, s Ellou sa rozlúčil už včera večer.

Ich lúčenie nebolo vôbec také dlhé ako u nás. Vymenili si zopár láskavých slov jedno objatie, zobral kufor a šiel k dverám. Pripadalo mi to, ako keby boli radi, že odchádza a rozlúčili sa s ním len zo zdvorilosti. Túto myšlienku som odtlačila preč. Nemohla to byť pravda, však ho vychovávali od malička.

,,Majte sa dobre rodina. Keď priletím zavolám vám." Usmial sa, zvrtol sa a odišiel preč. Prešla som si unavene rukou po tvári a pomalým krokom som vyšla hore do izby. Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa na posteľ. No potom som sa rýchlo postavila a šla sa pozrieť von oknom. Odtiahla som záclonu a keď som si uvedomila, že pred domom nebolo ani duše, pocítila som taký smútok až som sa skoro rozkričala.

Zhlboka trhane som sa nadýchla a snažila sa zadržať vzlyk. Ľahla som si do postele zababušila sa do paplónu a potichu smútila. Slzy mi netiekli čomu som nechápala. Chcela som si ešte pospať zopár hodín, no keď spánok neprichádzal vedela som,  že mu môžem srdečne zakývať.

***

,,To bude dobré." Potľapkala ma Rebel po chrbte v objatí. Snažila sa ma utešiť aby ma nevidela plakať. Nechcem byť zlá, ale vždy keď videla slzy spanikárila. Bude to dobré. Pche, určite. Sama vie, že to nebude dobré. A ja to viem tiež. No po čase smútok ustane. Nič som jej na to neodpovedala. Odtiahla som sa od nej. Nevládala som počúvať utešujúce reči, ktoré aj tak nemali utešujúci účinok. Napila som sa kávy. Po káve som siahala iba vo výnimočných situáciách. Toto bola jedna z nich.