Moonlight

17. Kapitola

Tiché kroky, hlasy ľudí. Opakovalo sa to stále dookola. Vkuse. Začala sa mi z toho točiť hlava. Chcela som si chytiť hlavu, ale mala som ruky pevne pripútané za chrbtom. Boli spútané reťazou. Ale vážne reťazou! Keby som nebola v takejto situácii, asi by som sa zasmiala. Boli priviazané o studenú kovovú rúrku pri radiátore. Sedela som na zemi pod oknom. Stále som nič nevidela. Bola tma ako vo vreci. Tiché kroky sa začali približovať ku mne. Niekto pootvoril dvere, cez malú škáru svetla som videla do miestnosti v ktorej som bola. Steny a strop boli sivej farby. Dvere boli v tvare mesiaca. Dvere sa viac pootvorili. Do miestnosti najprv vošla noha, potom druhá. Objavilo sa predo mnou celé telo. Nicholas. Vyschlo mi v hrdle.

,,Nick pomôž mi, prosím." Potiahla som rukami. Reťaz zacengala. Na Nickovej tvári sa objavil hrozivý úškrn. V rukách sa mu niečo zablyslo. Hneď to skryl za chrbát, ale márne. Všimla som si to, no nevedela som presne určiť čo to je za predmet. Prišiel ku mne a sadol si oproti mne na zem do tureckého sedu. Za ucho mi zastrčil nepodarený prameň vlasov a pritom sa sladko usmial. Ako keby spomínal na niečo pekné.

,,Nick, čo sa deje? Chcem ísť domov." Smrkla som. ,,Bojím sa."

,,Ja ti nepomôžem." Palcom mi utrel slzu, na palci sa mu objavila krv, akoby sa porezal pri dotyku mojej pokožky. Akoby som namiesto pleti mala žiletky. Oblizol krv s palca.

,,Prečo?" Sklamane sa pozrel na zem. Z poza chrbta vytiahol dýku. Blýskal sa v mesačnom svetle. Mala čiernu rukoväť a striebornú čepeľ. Na rukoväti sa tiahol nejaký vyrytý nápis. Na čepeli boli vygravýrované ruže. Vyzerala ako starožitnosť, veľmi cenná. Povedala by som, že bola krásna. Keby sa nejednalo o dýku a ja by som nesedela spútaná v miestnosti.

,,Všetci vravia, že som nebezpečný a majú pravdu." Nôž namieril na mňa. Pritisla som sa k viac stene. ,,Je mi to ľúto, Destiny. Prosím odpusť mi to." Zatvorila som oči. Nepocítila som žiadnu ostrú bolesť, len som začula buchot a dlážka sa otriasla. Otvorila som oči. Na zemi ležal Nick a v hrudi mal zapichnutý nôž. Ležal v čerstvej kaluži krvi. Reťaze zrazu zmizli, akoby zmizli spolu s Nickovým životom. Svojimi studenými rukami som sa dotkla ešte jeho teplých líc.

,,Odpúšťam ti, Nick." Odhrnula som mu vlasy z čela a pobozkala ho naň.

***

Vyskočila som z postele. Z čela som si utrela stekajúci pot. Hlavu som si oprela o posteľ. Periférne som sa pozrela na hodiny. Tri hodiny ráno, to už nezaspím. Tento sen sa mi sníva celý týždeň v kuse. Thalia mi povedala, že to mám zo stresu keď idem na chatu. Ale ja jej neverím. Značilo to niečo viac a ja som nevedela prísť na to, čo. Zúfalo som vzdychla a ľahla si do postele. Nevedela som sa zbaviť zlého pocitu a ako náhle som zavrela oči, za viečkami som mala Nicholasa ako leží na zemi a uteká z neho život. Z ničoho nič som otvorila oči. Bez rozmyslu som siahla po mobile a hľadala v kontaktoch jeho meno.

Ja: Spis?

Bez rozmýšľania som to poslala. No potom som sa zarazila. Bože, čo som to spravila? Určite spí a už vôbec nebudem hovoriť o tom aké je to nesprávne, že som napísala práve jemu. Hodila som mobil na stolík a zavrela oči, ako keby som mohla ujsť pred tým, čo som spravila. Vôbec som však nečakala, že sa po niekoľký minútach ozve cinknutie. Rozšírili sa mi oči a siahla som po mobile. No aj tak som nemohla zakryť radosť z toho, že mi odpísal.

Nicholas: Nie, co ty Destiny :)?

Ja: Ocividne nie -_-

Nicholas: Preco nespis?

Ja: Zle sny... Ty?

Nicholas: Ani neviem nejak sa mi proste neda spat. Co sa ti snivalo?