Moonlight

31. Kapitola

O mesiac neskôr

Môj telefón začal zvoniť. Už zase. Piaty krát za minútu. Už ma nebavilo ignorovať volajúceho - ktorý ma kvalitne vytočil - tak som ten poondiaty hovor zdvihla.

,,Čo chceš?" Zavrčala som a ľahla si na chrbát. Jednu ruku som mala položenú na bruchu. Hlas som mala chrapľavý, dlho som s nikým nehovorila.

,,Čo tá nálada?" Ozvala sa Rebel s nadšením. Práve som si uvedomila, že nemám vôbec náladu na šťastných alebo veselých ľudí. Ešte stále to príliš bolelo. Bože, stalo sa to pred mesiacom. Pred mesicom plného utrpenia, smútku a prázdnoty. Oči sa mi zaliali slzami. Rýchlo som ich zahnala, no zostali v kútikoch mojích očí.

,,Asi preto, že si mi volala piaty krát za poslednú minútu?!" Vyštekla som. V poslednej dobe mám problém z ovládaním svojích emócií. Na všetkých som odporná, aj keď si to plne uvedomujem.

,,A ja, že to je kvôli Nickovi." Zavládlo hrobové ticho. Musela som predýchať to čo povedala. Nick. Celý mesiac nepovedala jeho meno a keď ho po tom celom čase povedala, stále nie som pripravená na to, ho počuť. Myslela som si, že budem, ale nie som. Ani v myšlienkach som mu nevedela prísť na meno. Áno, jeho tvár tam bola, no meno nie.

,,No ale prečo volám," odmlčala sa. ,,Na niečo som zabudla!" Zvískla.

,,Rebel nech je to čokoľvek..." Prerušila ma.

,,Ztíchni! Nemôžeš byť celý život zavretá v izbe aj keby si veľmi chcela. Musíš sa preniesť cez to, že odišiel bez vysvetlenia. Musíš sa preniesť cez neho! Život ide ďaľej. Žila si pred Yatesom, budeš žiť aj po ňom." Stiekla mi slza po líci. Argh, tieto inšpiračné reči jej išli. Mala ravdu, no nechcela som si to priznať. Musí ma nechať poplakať si. Za ním. Inak to neodznie.

,,Dobrý pokec. Idem ťa zložiť." Odtiahla som si mobil od ucha.

,,Počkaj!" Zastavil ma jej hlas vyšší o dve oktávy. ,,Dobre prepáč, ja len... To je jedno." Vzdychla si.

,,K veci." Povedala som podráždene.

,,Za 10 minút u našej školy." A zložila.
Chvíľu som ležala na posteli a rozmýšľala. Vôbec sa mi tam nechce ísť. Chvíľu som uvažovala, že by som ju tam nechala a neprišla. Je jasné, že btala aj túto možnosť. No rozhodla som sa ísť. Možno to je otázka života a smrti. Horko ťažko som sa postavila z postele a prešla ku skrini. Ponaťahovala som si svaly, nie je len tak tri dni byť iba v posteli. Natiahla som na seba čierne rifle a čierny sveter. Zbehka som dole po schodoch a natiahla na seba bundu.

,,O hodinu prídem! Možno neskôr." Zakričala som na celý dom a vyšla z domu. Mala som pocit, že sa vonku niečo zmenilo. Všade bola tenká pokrývka snehu, ktorá už pomaly mizla. V okolí ešte stále "žila" atmosféra silvestra. Len ja som v ten večer sedela pred oknom, pozerala sa na ohňostroj a nedokázala sa z toho všetkého tešiť. Nový rok, nové šance. Len aký to malo všetko zmysel bez neho? Bez Nicka, ktorý dal tomu všetkému význam? Bez neho som bola sama, a tak depresívna. Viem, som mladá, ale cítila som, že on bol láska môjho života. Nevedela som si predstaviť, že niekoho budem milovať tak ako jeho. A to ma hnevalo ešte viac. Musela som zastať a nadýchnuť sa. Myšlienky ma zaviedli preč a ani som si neuvedomila, že už stojím pri škole. Rebel sa opierala o múrik a pozerala sa na hory oproti.

,,Myslela som si, že neprídeš." Objala ma. Objatie som vrúcne prijala.

,,Prepáč za to v tom telefóne. Bola som trochu hrubá." Milo sa usmiala. Snažila som sa pousmiať, aspoň malý úsmev, ale niečo mi v tom bránilo. Musela som vyzerať ako po zjedení citróna s octom.