Moonlight

30. Kapitola

Rebel do mňa štuchla lakťom.

,,Dávaj pozor, Woodová na teba zazerá." Narovnala som sa a neprítomný pohľad presunula na tabuľu. V hlave som mala totálny chaos. Myšlienky sa mi preplietali ako keď niekto mieša karty. Robila som sa, že dávam pozor, no myslela som stále na niečo iné. A to na Nicka. Celý týždeň neprišiel do školy. Nestretávala som ho na chodbách, nevidela som na ulici jeho Robin. Začínala som sa o neho báť. Vôbec sa mi neozýval, neodpisoval na esemesky, nedvíhal moje telefonáty. Strašne ma to žralo a nevedela som, čo s tým mám robiť. Tak som celý čas chodila zamyslene po škole a zamästnavala si tým svoju hlavu.

,,Už by si sa tým mala prestáť trapiť." Zabuchla skrinku Rebel a oprela sa o ňu.

,,Ale ono to nejde. Neozval sa mi. Vôbec. Nevidím ho na chodbách... proste... mám strach, Rebel." Zašepkala som a snažila sa zakryť svoj roztrasený hlas. Bez slov ma objala.

,,Vieš čo? Mala by si zájsť za Higherom alebo Trentom. Myslím, že oni ti povedia viac." Žmurkla na mňa.

,,Máš pravdu. Po škole zájdem za Higherom... Ako je to inak medzi vami?" Štuchla som ju do boku. Zasmiala sa.

,,Nijak to medzi nami nie je." Prekrížila si ruky na prsiach.

,,Prečo klameš? Poklepkávaš nohou. Čo sa stalo?!" Zvýskla som.

,,Možno... mi včera zavolal." Pousmiala sa.

,,A? Nenapínaj ma!" Buchla som ju do ramena.

,,Pozval ma von." Povedala nadšene. Odrazila sa od skrinky a prešla pár krokov dopredu.

,,No nestoj tam! Máme ešte hodinu!" Zakričala a ja som za ňou pobehla.

***

,,Rebel, prosím, poď so mnou!" Ťahala som ju za ruku smerom k zástavke.

,,Nemôžem, za dvadsať minút zatvárajú poštu, a ja tú kabelku chcem mať už pri sebe!" Vytrhla svoju ruku z tej mojej a prekrížila si ich na prsiach.

,,Tak si teda choď. Nehajma tu samú..." Hodila som dramaticky rukami.

,,Dobre." Otočila sa na päte a odkráčala opačným smerom. Chvíľu som tam stála a spracovávala, že ma vážne opustila. Vybrala som sa na zástavku a počkala si na autobus. Higherovu adresu som mala napísanú na ruke, pretože vôbec neviem, kde býva. Riadila som sa podľa názvu ulíc a svojho inštinktu. Nakoniec po miernom zablúdení som stála pred jeho domom. Jeho dom bol celkom normálny. Bol silno hnedej farby. Mal dva poschodia, ale nebol zase až taký vysoký. Škridle boli oranžovej farby čo k hnedej pekne pasovalo. Videla som, že v jednej izbe sa svieti čo ma trochu potešilo, no už som nemala výhovorku prečo by som mala odísť. Stála som pred jeho vchodovými dverami a odhodlávala sa zazvoniť pomaly už desať minút. Ruku som mala položenú na zvončeku, keď som začula, že niekto odomyká dvere. Panicky som sa rozhliadla a aj som uvažovala, že by som skočila do toho kríku na ľavo ako vo filmoch. Našťastie z dverí vyšiel iba Higher, ktorý sa tak zľakol, že odskočil dozadu a z rúk mu vypadli kľúče. Zasmiala som sa na jeho vystrašenom výraze.

,,Kurva, ale som sa zľakol." Chytil sa za srdce. Zachechtala som sa.

,,Prepáč, nemala som v pláne ťa vystrašiť." Ospravedlňujúco som sa usmiala.

,,To je ok, ale prečo stojíš pred mojimi dverami ako nejaký sériový vrah?" Nadvihol obočie.

,,Prišla som za tebou."

,,To mi je jasné, ale prečo?" Oprel sa chrbtom o dvere.

,,Nezdržujem ťa náhodou? Videla som, že máš niekam namierené..." Odmlčala som sa.