Moonlight

18. Kapitola

Sadla som si na sedadlo spolujazdca. Nick mi zobral tašku z pleca a zamieril s ňou do kufra. Rýchlo som vytiahla mobil a napísala Rebel.

Ja: Ja to neprezijem vazne

Odpoveď neprišla. Začala som panikáriť. Budem celý čas na telefóne. Hej, to určite. Počula som Nickove kroky a zhlboka som sa nadýchla. Otvoril dvere a na sucho som preglgla. Sadol si za volant a presmeroval svoj pohľad na mňa. Pozrela som na neho on sa usmial a strčil kľúčik do zapaľovania. Auto naštartovalo a Nick vyšiel z príjazdovej cesty. Natiahla som sa po pás a pretiahla si ho krížom cez telo. Zapla som si ho. Šiel pomaly za nejakým autom. Bolo to čierne audi.

,,Prečo sleduješ to auto?" Opýtala som sa nechápavo.

,,Tá audina je Noahova. Na tej Chate som ešte nebol, trasu sa mi nechcelo naštudovať a Robin nemá GPS. Takže som to vyriešil takto, sme dohodnutý." Pokrčil plecami.

,,Aha." Nemala som k tomu viac dodať. Nastalo trápne ticho a na sedadle som sa začala ošívať. Odkašlala som si.

,,Môžem zapnúť rádio?"

,,Rádio nejde. Popozeraj cédečka," ukázal na palubnú dosku. ,,Sú v tej priehradke." Otvorila som ju a bolo tam asi desať cédečiek chaoticky poukladaných. Všetky boli rovnaké a ani na jednom nebolo napísané aké pesničky obsahuje. Prešla som ich všetky ale iba na jednom bolo niečo napísane. Konkrétne klavír. Zdvihla som obočie. Ukázala som mu ho a on premiestil pohľad na moju ruku, no nie nadlho, potom sa ďalej venoval šoférovaniu. Pousmial sa.

,,Prečo je na tom cédečku napísané klavír?" Zaškúlila som na to slovo, či som to náhodou zle neprečítala.

,,Domysli si."

,,Ktorý z tvojich kamarátov hrá na klavír?" Hrabala som sa v ďalších cedečkách.

,,Ani jeden." Prižmúrila som oči.

,,Ty hráš na klavír," vyhŕkla som začudovane. ,,Nie. To nié." Zatiahla som.

,,Prečo je tak ťažko uveriteľné, že človek ako ja hrá na klavír?" Pretočil očami.

,,Lebo si to ty. Nicholas Yates. Keď ťa niekto uvidí, pomyslí si, že sa po večeroch zabávaš s kamarátmi a nie to, že hráš na klavír." Povedala som, akoby to bola samozrejmosť.

,,Stíham oboje," odmlčal sa. ,,A čo si pomyslíš ty, vždy keď ma uvidíš?" Zmeravela som. Nikdy som sa nad týmto nezamýšľala. Nicka som brala tak ako ostatní. Aj som o ňom rozmýšľala ako ostatní.

,,Ja vlastne ani neviem. Vždy keď ťa uvidím, moje myšlienky sa zastavia." Srdce mi začne byť ako splašené a oči ťa začnú pozorovať, ako keby si bol jediný človek vo vesmíre.

,,A čo ty? Čo si pomyslíš za každým, keď ma uvidíš? To ma fakt zaujíma." Vytočila som trup jeho smerom. Chvíľu sa zatváril, že rozmýšľa a potom na sucho preglgol. Ohryzok na krku sa mu nadvihol a potom sa vrátil na svoje pôvodné miesto. Chcela by som vedieť čo ho napadlo.

,,Neviem, čo si mám o tebe myslieť. Nepoznáme sa, nestretávame sa, nekamarátime sa." Odkašlal si. Pretočila som očami. Klamár. Ja som mu povedala aspoň polovičnú pravdu.

,,Pravda vyjde najavo." Zamrmlala som si popod nos.

,,Čo?"

,,Ale nič." Znovu som sa oprela chrbtom o sedadlo.

,,Keď sme boli pri tom, že hrám na klavíri, hráš ty na niečo?" Bolo vidno, že chce udržať rozhovor. Ja som tiež chcela udržať rozhovor, ale aj nechcela. Nechcela som aby počas tých dvoch hodín bolo trápne ticho. No nejak som sa nechcela s ním rozprávať.