Moonlight

19.Kapitola

,,Tak čo mi chceš povedať?" Postupne sme sa vybaľovali. Rebel zabrala v skrini štyri poličky z piatich. Ja som si vybalila len to najpodstatnejšie a cestovnú tašku zasunula pod posteľ. Izba bola malá, útuľná. Steny boli vyfarbené na bielo. Oproti dverí bolo okno, z ktorého presvitalo svetlo. Pri mojej posteli bola skriňa, a oproti bola Rebelina posteľ. Tam boli dvere, kde bola najmenšia kúpeľňa akú som v živote videla. No aj tú Rebel zaplnila make-upom a podobnými blbosťami. Pripadalo mi to ako nemocničná izba.  Ľahla som si na posteľ a zaborila hlavu do vankúša. Voňal pekne. Ako levanduľa.

Vydala som zúfali ston. Práve teraz museli moje pocity vyplávať na povrch. Sprostá láska! Podrazácke srdce. Cítila som ako sa prehol matrac. Rebel mi začala prechádzať po chrbte rukou. Bolo to príjemné. Keby som bola mačka, začala by som priasť.

,,Hej Am, čo sa deje? Vieš, že mne môžeš povedať všetko." Otočila som sa na chrbát a zakryla si tvár rukami. Pred problémami sa neskryješ.

,,Niečo som si uvedomila. V aute. Pri Nickovi." Odmlčala som sa. Nechcela som pokračovať ďalej. Ak to vyslovím nahlas, bude to oficiálne.

,,A to je?" Nadvihla obočie. Milo sa na mňa usmievala, akoby ma chcela jej úsmevom povzbudiť.

,,Že...," na sucho som preglgla. ,,Asi ho milujem." Zašepkala som. Roztiahla som prsty aby som sa na ňu pozrela. Pohľad mala neprítomný, no po chvíli sa naširoko usmiala. Ó. Môj. Bože.

,,NA-MAN-DA! NA-MAN-DA! NA-MAN-DA!" Začala nahlas skandovať. Rýchlosťou svetla som sa posadila a pricapila jej ruku na ústa. Niečo zamrmlala a oblizla mi ruku. Odtiahla som dlaň od jej úst a utrela ju do prikrývky.

,,Fúj, Rebel!" Skríkla som na ňu. Ona nie je normálna, prebleslo mi mysľou.

,,Ja som to vedela! Ten tvoj pohľad, vždy keď si ho videla," objala ma. ,,Dobre, že si si to priznala." Čo majú všetci s mojím pohľadom? Postrapatila mi vlasy.

,,Som rada, že sa tešíš. No zabúdaš na mňa. Ja som úplne zúfala," oprela som si hlavu o jej plece. ,,Čo mám robiť?" Fňukla som. Toto ma trápilo najviac. Čo mám robiť s pocitmi, ktoré nie sú opätované? Pohladila ma po boku hlavy.

,,Neviem."

,,Ach, cítim sa strašne." Chcelo sa mi zvracať. Cítila som sa tak od vtedy, ako som vystúpila z auta. Akoby som prišla o všetky orgány v tele.

,,Vieš Am, pocity, ktoré nie sú opätované, hlavne láska, sú tie najbolestivejšie. Musíš sa s nimi naučiť žiť a postupne sa ich začať zbavovať. Inak to nepôjde. Ak sa necháš tým pocitom pohltiť, život ti utečie pomedzi prsty. A možno aj pravá láska. Skús to nechať tak, možno sa to vyvinie v niečo viac. A ak nie, je čas posunúť sa ďalej. A teraz na to nemysli, sme tu aby sme sa zabavili a nie aby sme mysleli na také nezmysli ako je láska." Postavila sa a zamierila si to ku kufru. Vytiahla stadiaľ fľašu. Zasmiala som sa. Otvorila ju napila sa a podala mi ju. Vyzerala celkom draho.

,,Nemá to byť pre všetkých? Keď im to dáš otvorené, neviem čo si pomyslia ostatní." Podotkla som.

,,Áno má. Potom to prepašujem na stôl, aby si to nikto nevšimol." Žmurkla. Stále držala ruku pri mne. Zobrala som fľašu, síce nerada a napila sa. Po štipľavej chuti alkoholu som zvraštila tvár a napila sa znovu. Prešla mnou triaška a vrátila som jej fľašu. Zasmiala sa a znovu sa napila.