Moonlight

26. Kapitola

Znovu som sa prehodila na pravý bok. Nemohla som spať. Začínala som z toho šalieť. Nepomohlo mi ani keď som si dala do uší slúchatka a pustila si svoj uspávací playlist. Čo inokedy zaberá ako lusknutím prstov. Silno som žmúrila očami a snažila sa nemyslieť. Ibaže všetko sa mi v hlave premietalo ako v kine. Texty pesničiek, spomienky, sny, všetko. Rozzúrené som sa posadila a vložila si hlavu do dlaní.

,,Ah, do pekla." Šepla som si pre seba. Nechcela som Rebel zobudiť. Zabila by ma. Tak som sa teda rozhodla, že odídem preč z tejto izby. Po špičkách som prešla ku dverám a opatrne dvere otvorila a hneď ich zavrela. Na chodbe svietilo svetlo, ktoré ma na pár sekúnd oslepilo. Zažmurkala som a prešla pozdĺž chodby. Ťapkanie mojich bosých nôh sa ozývalo všade. Ani som vlastne nevedela kam mám namierené. Nohy ma zaviedli do kuchyne kde som sa napila vody. Rozmýšľala som kam by som mohla ísť a potom ma napadlo, že pôjdem von. Nič viac ma neuspí tak, ako pozorovanie večernej oblohy. Nasmerovala som si to k balkónu, ale niečo som začula. Zastala som a na chvíľu zadržala dych. Bola to melódia, pieseň. Natiahla som uši ako netopier. Šlo to smerom od spoločenskej miestnosti.

Nohy predbehli môj mozog a samé sa tam vybrali. Nakoniec som zostala stáť pred dverami s rukou na kľučke a načúvala. Mám vojsť dnu? Bude to divné ak tam pôjdem. Mala by som sa vrátiť do izby a snažiť sa zaspať. No niečo mi našepkávalo aby som tam šla, aj keď mozog po mne kričal aby som to nerobila. Melódia stále znela a vôbec mi neuľahčovala rozhodovanie. Bože, pripadala som si ako nejaký stalker. Opatrne som otvorila dvere a prešuchla sa dnu. Hudba neprestávala, celú ma obklopila. Cítila som v nej hnev a smútok, no cez to všetko nebola chaotická. Oprela som sa o stenu a pozerala som sa na toho hráča za klavírom. Vôbec ma neprekvapilo, že to je Nicholas. Vlastne som to tušila. Malé svetlo mu svietilo na ruky, musel vidieť na svoju plochu. Bol ku mne otočený chrbtom, no nepochybovala som o tom, že vycítil moju prítomnosť. Bol vystretý ako doska, čo ma prekvapilo. Vlasy mal strapaté, pravdepodobne zo spánku. Na rukách sa mu napínali svaly popri tom ako hral. Chcela som k nemu podísť no moje telo zostalo zamrznuté na mieste. Zrazu pustil ruky vedľa seba a otočil sa na mňa. Oči sa mu ligotali, bolo v nich vidieť všetky tie nevypovedané pocity, ktoré presmeroval na klávesy a vypustil vo forme hudby.

,,Ahoj." Pozdravil sa mi a otočil sa zase ku klavíru. Nezbadala som mu na tvári úsmev. Mrzelo ma to. Všetko vo mne kričalo aby som ho nechala samého, no nemohla som. Záležalo mi na ňom.

Pomaly prechádzal prstami po klávesách. So všetkou silou, či už fyzickou alebo duševnou, som sa odlepila od steny a prešla k nemu. Lavička na ktorej sedel bola veľká dosť pre dvoch tak som si k nemu prisadla. Už podvedome som sa v lone začala hrať so svojimi prstami.

,,Ahoj." Odzdravila som sa mu. Na rukách mu vystúpili žily.

,,Vieš, že špehovať ľudí je neslušné?" Otočil sa ku mne. Na široko sa uškŕňal.

,,Ja som ťa nešpehovala." Protirečila som.

,,Ale áno." Naklonil hlavu.

,,Nie. Viem, že si vedel, že ťa sledujem. To znamená, že to nie je špehovanie, ale pozorovanie." Žmurkla som na neho. Pretočil očami. Teraz som sa uškrnula ja.

,,Zahraj ešte." Nebolo treba ho znovu prosiť. Ponoril sa do svojho sveta a venoval sa iba klavíru. Chvíľu som sedela a načúvala každému tónu, ktorý mi pôsobil zimomriavky, no potom som sa postavila a bez rozmyslu začala tancovať. Snažila som sa ladne pohybovať do hudby, no bola som si viac ako sto percentne istá, že to vyzeralo otrasne. No bolo mi to jedno. Úplne jedno, aj keď budem mať potom zlý pocit. Cítila som sa ako dieťa, bez starostí, ľahké ako pierko, voľné a hlavne bez všetkých zlých pocitov. Cúvala som dozadu, pohybovala sa doprava, doľava. V mase týchto pohybov som hruďou do niečoho narazila. Samozrejme, do cesty sa mi vplietol Nick. Strašne som sa zľakla až som ostro vystrela ruku a buchla ho. Iba teraz som začala vnímať ticho, ktoré sa rozhostilo v miestnosti.