10,9,8,7,6,5,4,3,2,1,1,1,1,1,1 . Bože som mäkká nedokážem to urobiť. Nedokážem sa zabiť. Som úboha ľudská troska ktorá nedokaže urobiť jednoduchú vec→stlačiť kohútik.Som...soom... plakajúc na plné hrdlo sa mi podlomili kolená a pristála som na zemi.Hlavu som si ponorila do rúk ktoré boli ihneď zmáčané mojimi slzami .Pištol som položila vedľa seba.Po hodnej chvíli plaču som celá červená zodvihla hlavu a pozrela sa pred seba.Most, pod ním tečúca voda.Len sa rozbehnúť a skočiť na moment letieť a zmiznúť v prázdnote,telo sa zničí ale duša ostane. Moja smutná duša sa vylieči a pôjde ďalej. Plná odhodlania som sa zaklonila a vystrelila som vpred s cieľom letieť ako vták.Už už sa moje nohy odliepali od konca mosta a mohla som byť voľná keď ma zrazu niekto/niečo strhlo celou silou na zem.
ALEX:
Šiel som do školy, ako vždy pešo,kedže to od domu nemam moc daleko .Pršalo a ja som sa z daždnikom predieral premočeným mestom.Ulice boli poloprázdne ako každé ráno.Nudnú cestu som oživoval pozeraním sa do výkladou obchodou,čítaním denného menu reštauráci a podobnými somarinami. Bol som už skoro pri škole už ma čakala len jedna odbočka,keď v tom sa stalo niečo čudne. Namiesto toho aby som zabočil doprava som zabočil doľava a neviem z akého dôvodu som sa nemohol otočíť späť. Proste moje nohy ma neposlúchali a začali bežať úplne iným zlým smerom.Nechápal som čo sa deje, zúfalo som sa obzeral za stále vzďalujúcou sa cestou do školy ale pokračoval som vpred. Kym som sa zbadal stál som v niakej neznámej časti mesta ak sa to tak dá nazvať. Vyzeralo to tu dosť opustene,žiadne budovi, boli tu len sem tam pomníky, pametná tabuľka a stromy.Veľa stromov.Kráčal som stále vpred a vpred až nakoniec som zbadal rieku ktorú som si predtým vôbec nevšímal. Stála tam osoba.Teda stááála.Skôr sedela na zemi a triasla sa.Zrazu som pocítil túžbu zistit kto to je a čo tu robí.Proste som sa len rozbehol a čím som bol bližšie tym som si bol viac istý že tu osobu poznám. Zrazu začala aj ona bežať ale nie mne naproti.Mierila rovno k zábradliu ktoré tam nebolo.Chce sa zabiť? Preboha!! Pridal som do behu a v poslednej minúte som to dievča zvalil na zem. Mal som pravdu bola to Caroline.,,Preboha Caroline čo to robíš?"spytal som sa s hrôzou v očiach.Nemohol som uveriiť čo som práve videl.Caroline moja spolužiačka sa chcela zabiť.Ale prečo? ,,Alex?" nebola si asi istá či som to ja nepoznala ešte dobre môj hlas.Tak som ju pustil aby sa mohla postaviť a otočit aby ma videla.Postavila sa a ja som zbadal jej tvár.Mala oči bezživota a opuchnuté od plaču.V tom sa chcela zasa rozbehnúť a skočit no ja som jej to nedovolil.,,Carol prestan preboha!! čo sa deje? prečo si plakala? prečo sa chceš zabiť?čo sa stalo?"chrlil som na ňu otazky a bol som čoraz viac zmetený.Ona sa len rozplakala ešte viac a hlavu si položila na moje rameno.Obial som ju a snažil sa ju utíšiť.Vzlykala mi v náručí a ja som ju len hladil po chrbte.Bolo mi jej strašne ľúto.Nevedel som čo sa stalo ale vyzerala byť veľmi zničená.Ako sme tam len stály zrazu som si všimol na zemi ležať pištol. ,, Caroline preboha tá je tvoja?"nepovedala ani slovo, len nemo prikívla.,,Povieš mi čo sa stalo?" pozrel som na ňu straostlivým pohľadom ona len prikívla. ,, Teraz toto pekne zzanesieš tam odkial si to vzala (ukazal som na pištol) v tomto stave nemôžeš ist do školy a ja ťa nemôžem nechať samu ešte si niečo vyvedieš.Pôjdeš ku mne domov naši niesu doma.Tam mi povieš čo sa ti stalo dobre?"spýtavo som sa na ňu pozrel ona znovu len prikývla a z oka jej vyhrkla slza...
Od Vidlinky zatiaľ všetko.Dufam,že sa páči. Musim sa ist ešte učiť chémiu.Ak stihnem dám vam ešte jednu časť. Ak nie nechávam to na Vladke :-**
