Stupne chaosu

Prológ- Časť 2.

Už dávno som nebola medzi ľuďmi. Teda, tam kde sa ich nachádzalo viac.

Zosadla som z koňa, pričom sa tmavofialový plášť okolo mňa rozvinul. Napravila som si ho a dala si na hlavu kapucňu, aby ma nikto nespoznal. Nebolo by zrovna najlepšie, ak by ma niekto spoznal. Predsa len sa už ukrývam päť rokov.

Emmah ma presvedčila, aby som išla na nejakú chvíľu na vzduch, lebo jej mala prísť menšia návšteva. Povedala mi, že určite nestojím o to, aby som tú návštevu stretla. Keď nad tým tak premýšľam.... určite o to nestojím. Emmah má dosť zaujímavých priateľov, čo sa svojho pôvodu týka. Samozrejme, to by nebola ona, keby mi spomenula, že bude búrka.

Po dlhej ceste som prišla k nejakej drevenej budove. Vyzeralo to niečo ako hostinec, tak som k nemu išla. Koňa som priviazala do stajne, ktorá bola vedľa hostinca a vošla som dnu , ktorá páchla po obyčajných cigaretách a pive. Môj prvý dojem, bol že je tu prázdo, no akonáhle som prešla cez chodbu k dverám a otvorila ich, obalil ma hluk mravy. Muži v strednom veku sa opierali o stoly a hrali karty, ale ani žien tu nebolo málo ako býva v hostincoch. Podišla som k baru a sadla si na jednu zo stoličiek. ,,Dobrý deň, čistú vodu poprosím." Prehovorím k barmanke s blonďavými vlasmi. Odzdravila mi, naplnila pohár a podala mi ho. ,,Ďakujem." Odpila som si a hodila na bar nejaké drobné. Započúvala som sa do hlasov, keď mi do uší vošiel rozhovor. ,,Kráľ nevie čo má robiť. Že vraj sa tá skupinka presunula na východ." Povedal fúzatý muž. ,,A čo tu robia?" Spýtal sa asi trinásťročný chlapec. ,,Hľadajú mŕtvu princeznú." Poškriabe sa muž na fúzoch a zmraští obočie, akoby jemu samému to nedávalo zmysel. ,,Myslíš princeznú LiliLight? Veď ona je už 5 rokov mŕtva. Načo by im bolo jej telo?" Pokrúti chlapec hlavou. ,,Dobrá otázka chlapče . Oni si myslia, že je živá. Tí ľudia majú schopnosti a jeden z nich ju videl živú pomocou svojho daru." Odmlčal sa. ,,Kráľ sa ide z toho zblázniť." Dodá po chvíli s jemným zakrútením hlavy. S kamenným výrazom sa postavím a odídem. Niečo mi tu nehrá. Emmah ma predsa blokuje. Moju prítomnosť by nemal nikto taký vycítiť. Pribehnem ku stajni.Odviažem koňa a nasadnem naňho. Musím o tom povedať Emmah. Čo najrýchlejšie sa musím dostať k nej.

Keď už som bola v polovici cesty, započula som hlasy, ktoré ma donútili prudko zastaviť. ,,Prepáč." Ospravedlnila som sa koňovi, ktorý na mňa zazrel, lebo som ho silno potiahla za uzdu. Zoskočila som z neho. ,,Počkaj ma tu." Zašepkala som a vybral som sa cez husté kríky za hlasmi. Rukou som si zakryla ústa, aby som nezhíkla. Ocitla som sa na menšej čistinke, na ktorej stáli muži v čiernom brnení. Stáli okolo skupinky obyčajných ľudí. Boli tam piati muži, štyri ženy a dve deti. Jedna zo žien mala na sebe roztrhané šaty a ležal tam v kaluži krvi. Deti pri nej kľačali a plakali pri jej nohách. Muž v čierno brnení silno chytil jednu zo žien za ruku. ,,Mohli by sme sa zabaviť." Pošepkal jej a ona zbledla od strachu. Zamračila som sa a vystrela krídla, ktoré vytvorili na mojom plášti dve diery. S hnevom som vyletela nad nich. Spoza pásu som vytiahla nôž a hodila ho po mužovi, ktorý držal luk a potom po mužovi, ktorý ťahal ženu smerom ku kríkom. Nôž ho prebodol na bruchu a žena od neho s hrôzou odskočila. Ostatný sa snažili brániť, ale to im nepomohlo a omráčila som ich. Otočím sa ku skupinke ľudí. ,,Prosím, neubližujte nám." Zavzlykala žena, ktorej som pomohla. ,,Nechcem vám ublížiť." Prehovorím po dlhom uvažovaní. Osobne som nepoznala veľa ľudí, takže riziko, že spoznajú môj hlas bolo malé. Viac som k sebe pritiahla plášť. Kľakla som si vedľa detí. Žene som priložila prsty na tepne na krku. Jej srdce nebylo, čo znamenalo, že je mŕtva. ,,Prosím, pomôžte jej." Potiahlo ma hnedovlasé dievčatko za rukáv, pričom smrklo. Chcela som namietať, ale potom mi došlo, že tá žena mala dve deti a podľa všetkého aj manžela. Musíš im pomôcť. Ozval sa môj vnútorný hlas. Položila som ruky na ranu, z ktorej krvácala a okolo sa rozletelo niekoľko iskričiek, ktoré sa poukladali na ranu a následne ju zahojili. Žene sa prudko nadvihol hrudník a rýchlo sa posadila. Deti ju objali a ja som sa nad tým pousmiala. ,,Ako ste sem prišli?" Opýtala som sa ostatných, ktorý vyjavene civeli na nemŕtvu ženu. ,,Ehm... prišli sme na tých koňoch." Ukáže na druhú stranu čistinky. ,,Ale jeden sa splašil." Dodal muž. ,,Počkáte tu chvíľu?" Spýtam sa a oni prikývnu nespúšťajúc oči z mojich krídel. Vyšvihnem sa a preletím na miesto, kde som nechala svojho koňa. Zoberiem ho za uzdu a zavediem ho k nim Podám uzdu mužovi. ,,Toto nemôžme prijať." Pokrúti hlavou. ,,Ale môžete, ja sa domov dostanem inak." Myknem plecami. ,,Ďakujeme." Objal ma a ja som sa zarazila. Toto mi bolo cudzie. Už dlho ma nikto neobjal okrem Emmah. Prudko som sa nadýchla a opätovala som mu objatie. ,,To je v pohode." Zachrapčala som. Zrazu ma niečo potiahlo za rukáv a ja som sa odtiahla. Bol to chlapček. ,,Ako sa volá?" Pošepkal mi, keď som sa k nemu zohla. Najprv som nechápala, ale nakoniec som pochopila, že myslí koňa. ,,Nemá meno." Pokrútila som hlavou. ,,A ako sa voláš ty?" Táto otázka ma zaskočila, ale všimla som si, že sa na mňa spýtavo pozerali aj ostatný. ,,Volám sa Savannah." Keď si to tak vezmem, neklamala som mu. Len som mu povedala moje druhé meno.

,,Tak ho budem volať Savannah." Usmial sa . ,,Je to chlapec." Postrapatila som mu vlasy. ,,Tak Wings." Zasmial sa a ja s ním. (Wings-krídla). ,,Postaraj sa oňho." Povedala som predtým ako som sa s nimi rozlúčila a vzlietla som na oblohu.