Stupne chaosu

1. Čas priniesť chaos

Ani si nepamätám kedy som naposledy poriadne spala. Celú noc som sa len v posteli prevaľovala a driemala som. Aj keď som zaspala, tak sa mi okamžite snívali nočné mory. Či sa mi to páčilo alebo nie, spánok mi dlho nevydržal.

Odvtedy ako som zachránila tých ľudí,  sa v mestách rozprávali všelijaké príbehy o anjeloch a ich moci. Ľudia musia vždy v niečo veriť, ale anjelom skutočne nie som. Skôr opakom anjela. Dokonca som postrehla aj príbeh o žene, ktorá dokázala oživiť mŕtvych. Priviesť ich z druhej strany späť aj keď absolútne netuším, čo je to druhá strana. Chodila som častejšie von, vďaka Emmah.

Vyrobila mi kostým. Áno, doslova kostým. Tvorili ho čierne krátke šaty, pod ktorými som nosila krátke čierne nohavice. Tie šaty, mali vzadu dve diery tam, kde sa nachádzali krídla, keď som ich vystrela. Na tvári som mala masku orámovanú perlami.

Presne to som si obliekla, keď som sa rozhodla prelietieť okolo zámku. Studený vietor do mňa narážal až ma štípala koža. Letela som akurát  ponad vežu, keď sa mi bolesť ozvala v hlave, Bola to iná bolesť, nie taká, ktorú mávam pri víziách. Táto bola tupá a nepríjemná. Neprestávala, práve naopak. Zhoršovala sa a ja som sa takmer neudržala vo vzduchu. Pristála na streche veži. Chytila som sa za hlavu a skrčila sa. ,,Viem, že ma počuješ princezná." Započula som z diaľky starý ženský hlas. Niekto sa mi dostal do hlavy a snažil sa zistiť, kde som sa nachádzala. Začala som si vytvárať v hlave oponu, odstrkovať akékoľvek informácie o mne a vytláčať z hlavy bolesť. ,,Patrím k skupine, ktorý vedie, že si nažive. Chceme sa s tebou stret..." Nedopovie, lebo si ju vytesním z hlavy. Prudko som sa nadýchla a vystrela som sa. Čo to malo znamenať? Ako sa mi dostali do hlavy? Dlhé minúty som sedela na tej streche a premýšľala o tom, čo sa to do pekla so mnou deje. Nakoniec som potriasla hlavou a znova vyletela do vzduchu .

Niekoľko ľudí si ma hneď všimlo. Rayen sa pozeral s prižmúrenými očami na mňa, pričom si rukou tienil nad očami. Keď sme boli malý, často sme takto vypadali, pritom ako sme pozorovali oblaky. Pozoroval ma, ale cez masku ma nespoznal. Pichlo ma pri srdci a zadržala som slzy. Akoby ma aj mohol spoznať? Už je to päť rokov, čo som "mŕtva".
Otočila som sa druhým smerom, akurát vyšiel na balkón Emat. Na rukách držal malé dievčatko s hnedými vlasmi a modrými očami, ktoré sa jej ligotali radosťou. Výzorom sa podobala na Emata. Počkať.... To je jeho dcéra? ,,Lili aha." Ukáže na mňa a malému dievčatku sa ešte viac rozjasnia oči. Poobzerala si ma až sa nakoniec zamračila. ,,Tato a plečo nemám aj ja krídla?" Založila ruky a odula spodnú peru. Do očí sa mi opäť nahrnuli slzy. On ju nazval po mne. Prudko som sa otočila na odchod. Toto nebol dobrý nápad. Vrátila som sa späť do môjho dočasného domova.

Tento domov by sa dal prirovnať k jaskyni, ale iba zvonka. Vnútri to vyzeralo ako vo veľkom farebnom byte. Bol to Emmin domov a moje útočisko. Hneď ako som pristála na výklenku zacítila som povedomú vôňu, no nevedela som ju zaradiť ku osobe, ktorej patrila. Možno Emmah, vymenila voňavku. Hneď ako ma to napadlo, som sa sama pre seba usmiala. Presne, to bude celá ona. Keď som vošla dnu, všade bolo cítiť škoricu a príčina toho sa mi objavila pred nosom v Emminich rukách. Boli to škoricové sušienky. ,,Lili, videla som, čo si videla." Objala ma ešte vo dverách. ,,To je v poriadku." Pousmiala som sa. Odtiahla sa odo mňa a zadívala sa na mňa so zamračeným pohľadom. ,,Čo si videla?" Prižmúrila som oči, chytím ju za plecia a potrasiem ňou. Zaklipkala niekoľko krát očami a zaostrila na mňa. ,, Vieš tá skupinka sa so mnou snaží spojiť." Vzdychne si a ja si spomeniem, čo sa mi stalo pred chvíľkou. ,,Prečo by to..." Nedopovedala som, lebo mi skočila do reči. ,,Lebo si myslia, že ťa ukrývam." Môj pohľad skamenel. Niekoľko krát som otvorila ústa, ale nevydala som zo seba žiadne slovo až som si so sklamaním vzdychla.

. ,,Načo myslíš?" Prerušil ma jej hlas. Otočila som sa jej chrbtom. ,, Je čas im vrátiť do života chaos." Konečne som to povedala nahlas. Už dlhšie mi môj návrat vŕta hlavou. Musím sa vrátiť a zistiť, kto ma tak veľmi potrebuje, že nie je schopný prestať dúfať v tom, že žijem. ,,Si si istá?" Emmah niekoľkokrát prekvapene zažmurkala.

,,Áno." Prikývla som. ,,V tom prípade sa choď zbaliť. Odchádzame hneď, lebo dnes je 5. rok, čo si mŕtva. Pozvali ma na slávnostnú večeru." Povedala a skúmala, čo si o tom myslím. ,,Dnes je to presne 5. rok?" Začudovala som sa a prehrabla si rukou vlasy. ,,Lepší čas som si ani vybrať nemohla." Dodala som šeptom po chvíli a odišla som do svojej izby sa pobaliť.

Hello, it's me..... :DDDD

Ahojte :D

Čítate vôbec niekto pokračovanie? Mohli by ste napísať :DD

-A