Stupne chaosu

15. Nekonečný boj

Tove

Už sme išli fakt dlho a Lili stále neotvorila, ba do konca ani nepohla viečkami. V kuse som k nej behal pohľadom a kontroloval, či sa náhodou neprebudila.  Nepáčilo sa mi, že už ju neniesol Jack lebo ju mal v rukách Nate. Povedali nám, že čokoľvek spravíme, tak na to doplatí Lili. Takže nikto nepovedal ani slovo, nikto sa o nič nesnažil. Jedinú nádej, ktorú sme mali boli Sean a Cole. Určite sú už blízko zámku a zháňajú pomoc. Na druhej strane som bol neuveriteľne zvedavý, kam nás berú.  Nespoznával som to tu, nikdy som tade to nešiel. Kráčali sme po dosť úzkej cestičke, ktorá sa začala čo raz viac rozširovať.

Ani som nestihol žmurknúť a všimol som si to. Stáli pred nami veľké múry, po ktorých sa tiahol brečtan. Veľké oblúkovité okná zdobili hradby, lebo boli okolo nich komplikované čierne ornamenty. Bol to hrad. Nad ním boli tmavé oblaky, ktoré vo mne vyvolávali hrôzu. Viedli nás k nemu. Zastali sme pred železnou bránou, ktorá sa pred nami so škripotom otvorila a odhalila nám kamennú chodbu s drevenými schodmi. Pristúpili sme ku nim a ja som sa pozrel do hora, tiahli sa do výšky. Stúpil som na prvý a prešli sme po nich až na samý vrch. Teraz sme sa nachádzali v nejakej sále, ktorá mala od Crylskej alebo Crolskej dosť ďaleko. Napravo bol balkón, ale bez okien. V strede bol neveľký obdĺžnik. Nate  sa postavil do neho a položil tam na zem Lili. Odstúpil a zo zeme vystúpilo sklo, ktoré sa uzavrelo nad ňou. Nechápal som tomu. Niečo také som videl prvý krát. Will prišiel ku nejakej skrinke alebo debni, kde niečo stlačil a do skla sa nahrnul prúd. Nás pritlačili ku stene, na ktorej boli železné okovy. Nechali nás nech si vystúpime na dosť vysokú lavičku a priviazali nám najprv nohy a potom ruky. Keď už sme všetci viseli na stene z pod nôh nám tu lavičku vysunuli a odniesli ju na bok.  Teraz sme už doslova viseli na stene ako muchy na pavučine. 

LiliLight

Keď som otvorila oči veľa vecí ma prekvapilo. Ležala som na zemi s pokrčenými nohami. Pozviechala som sa na kolená a až vtedy som si prezrela okolie. Všetko bolo z kameňa.  Keď som uvidela na stene visieť Toveho s ostatnými, rýchlo som sa postavila a rozbehla som sa tým smerom. Neprešla som ani pár krokov a zacítila som ako mnou prešiel prúd, ktorý ma odhodil späť. Spadla som na zadok. Zamračila som sa. Zapozeral som sa na zem a na sklenenú stenu okolo mňa. Podľa všetkého bola nabitá elektrickým prúdom. ,,Tove ste v poriadku?" Spýtala som sa ho. ,,My hej, ale čo ty?" Beznádejne sa na mňa pozrel. ,,Som v pohode." Odpovedala som a pousmiala som sa, aby som ho o tom presvedčila. ,,Kde to sme?" Dodala som otázku. Tove pootvoril ústa na odpoveď, ale nič z nich nevyšlo. ,,Na mojom hrade." Ozval sa spoza mňa mužský hlboký hlas. ,,Christian?" Zvolal prekvapene Tove, zatiaľ čo som sa ja otočila. ,,Rád ťa vidím braček." Zákerne sa usmial.

Čože? Tove má súrodenca? Ako to že som o tom nevedela. Christian mal pieskovo hnedé vlasy ako jeho brat, črty tváre mali tiež rovnaké, ale Christian mal výraznejšie lícne kosti a azúrovo modré oči. ,,Čo od nás chceš?" Zazrel po ňom Tove. ,,Po tebe nič, ale myslím, že tuto princezná určite vie kto som a čo chcem." Ani okom som nemihla, keď sa mu rozprestreli krídla. Zatiaľ čo moje boli sivé a trblietali sa, takže vyzerali ako striebro, jeho boli matné čierne a vyzerali skôr ako uhlie. ,,Čo si zač?" Spýtal sa Jack. Christian sa priblížil ku sklu, čiže aj ku mne. ,,Som si istý, že princezná vám to rada povie." Uškrnul sa a prešiel po mne pohľadom. ,,Temný anjel." Vydrala som zo seba.

,,Ako to ty môžeš vedieť?" Spýtal sa Tove. ,,Vy všetci ste taký hlúpy. Nikomu z vás to nedošlo." Začal sa smiať a ja som sklopila pohľad do zeme. Vedela som, čo bude nasledovať. ,,O čom to hovoríš?" Tove sa zamračil a spražil ho pohľadom. Christian preletel pred neho. ,,Čo si si myslel? Ako asi prežila pád z balkóna? Síce neviem, či by sa to dalo nazvať pádom." Obzrel sa významne na mňa.