In LOVE with HUMAN [Teen Wolf ff]

Sen

Rozbehla som sa do svojej izby, ktorá mi však už dlho patriť nebude.

Tresla som dverami a pohľadala tašku v ktorej som si sem niesla veci. Všetko som do nej začala hádzať s nervami na prasknutie.

"To nemôžeš myslieť vážne?!" ozval sa zaskočený hlas pri dverách. Nemienila som sa otáčať. Aj tak som vedela kto tam stojí.

"Vypadni Stiles! Nemám na teba náladu." zavrčala som a hodila do tašky ďalšie veci. Keď som sa otočila po ďalšie veci a naspäť k taške, bola opäť prázdna. Veci ktoré som JA vkladala, STILES vykladal. No dobre... lepšie povedané sme obaja to oblečenie hádzali, ale pointa zostáva rovnaká. On mi tie veci odtiaľ vyhadzoval!

"O čo sa snažíš?" vyštekla som po ňom podráždene.

"O to, aby si si niečo v tom lese nespravila! Uvedomuješ si koľko.... koľko nebezpečných VECÍ tam v noci behá?!" rozhodil rukami v ktorých zvieral moje oblečenie.

"Myslíš si, že to neviem? Že neviem, aký je les nebezpečný počas splnu?" Bože to čo som povedala?! Nie,nie,nie,nie! Prosím, že to nepočul...

"Ty vieš čo...čo sa deje počas splnu?" No ták! Dobrá výhovorka, kde si keď ťa človek potrebuje?

"Áno Stiles. Čarodejnice majú sabath a upíri lovia korisť." povedala som sarkasticky a v duchu si tlieskala za moju krásnu výhovorku.

"Ja-aha.... vtip. Haha." Zasmial sa a poškrábal sa na zátylku. Fuu... To bolo tesné.

A vy sa nemusíte báť, lebo vám to aj tak vysvetlím.

"Myslím, že by si mal ísť. Chcem si to premyslieť..." povedala som mu klasickú dievčenskú výhovorku a on prikývol.

"Nechaj si to prejsť hlavou. Hlavne nekonaj ukvapene..." poprosil ma a odišiel z izby.

Zhodila som všetko z postele na zem a sama sa do mäkkých perín zvalila.

Po chvíli premýšľania som aj tak zatvorila oči a poddala sa nechcenému spánku.

"Si zlá klamárka." ozýval sa hlas chodbami nemocnice. Stála som na opustenej recepcii Beacon Hillskej nemocnice. Žiarovky blikali viac ako zvyčajne a steny boli bledšie ako by mali byť. Na konci chodby, v obrovskom tieni sa niekto skrýval. Alebo skôr niečo. Nogitsune...

"Hlavné je, že nemá podozrenie." zamrmlala som a mykla ramenami. Nogitsune sa nepríjemne zasmial. V týchto snoch som trávila dosť času na to,aby som vedela, že som povedala úplnú blbosť. A on mi to rád vytmaví...

"Stilesa poznám viac než ktokoľvek iný, drahá. Som s ním.... prepojený!"

"Hah... A ja som anglická kráľovná..." zasmiala som sa. Keď však Nogitsune nepríjemne zavrčal, stíchla som.

"Neveríš mi?" spýtal sa ma. teplota v miestnosti klesla najmenej o desať stupňov a ja som sa začala triasť. Nevedela som však či od strachu, alebo zimy.

Pokrútila som hlavou.

A vtedy Nogitsune spravil neočakávané. Prvý krát v histórií mojich šialených snov vyšiel na svetlo.

Len čo som zbadala tú tvár, tie oči, ruky a úsmev na perách..... zamrzla som v pohybe.

"S-stiles?"

"Nie!" prudko som sa strhla na posteli. Rukami som si pretrela oči a posadila sa. Hodiny ukazovali dve hodiny v noci.

Opäť ten divný sen.... Opakuje sa už od mojich 14 rokov. Nie vždy je rovnaký... Ale prostredie je totožné. Vždy sa ma pýta na niečo iné. Akoby ma sledoval.

Ale dnes... keď sa ukázal, myslela som, že.... vlastne som nemyslela. Prišlo mi to tak neskutočné, že sa mi zastavil svet. Akoby sa zrútila aj tá malá nádej, že na svete je niekto dobrý. Stiles je tak milý, aj keď otravný, chalan a nedopustil by na svojich nepriateľov. Prečo práve on je Nogitsune? Alebo teda bol?

Ako vravím... neuveriteľné.

Sľúbila som však, že Beacon Hills ochránim najlepšie ako dokážem. Dala som však ešte jeden sľub. A to vysvetliť vám čo a to tu vlastne deje....
Tak teda poďme na to:...