In LOVE with HUMAN [Teen Wolf ff]

🎁 Minulosť sa vracia 🎄

Všetci v miestnosti mi venovali šokovaný pohľad až na Isaaca a Deatona. Tím sa proste nešlo nijak vyhnúť, takže o tom vedeli už omnoho, omnoho skôr kto ktokoľvek iný.

"Počkaj-počkaj. Ale teraz bez srandy. Čo ti urobila?" Scott na mňa pozrel pohľadom, ktorý mi jasne dával najavo, že si želal aby som sa teraz začala smiať s koktavým: "To bol len vtip, ľudia!"  Avšak, nestalo sa. Len som na neho naďalej pozerala prázdnym pohľadom.

Frustrovane si prešiel dlaňou cez tvár a ťažko povzdychol.

"To je mi ľúto, Zoe. Nevedeli sme o tom. Ak je to pravda- a ja nemám dôvod ti neveriť- musíš nám všetko porozprávať, aby-aby sme mohli predísť-"

"Predísť Stilesovej smrti. Alebo niekoho iného. Som si toho vedomá. Ale ja o tom nechcem hovoriť." prerušila som Scotta, ktorý na mňa smutne a bezradne  pozeral. 

"Ale my musíme niečo urobiť, Zoe! Inak zomrú ďalší nevinní ľudia." Lydia sa na mňa vážne pozrela a dotkla sa mojej ruky.

"Ja viem, Lyd. Ja viem najlepšie, že musím druhých chrániť. A ani teraz nemám v pláne nič iné. Musím však podstúpiť isté riziko." pozrela som na Scotta a dúfala, že to pochopí. Síce mu to trvalo dlhšie než som čakala, ale nakoniec predsa.

"Nie. To teda nie, Zoe! Zbláznila si sa? Vieš aké je to nebezpečné?" pozrel sa na mňa ako na pomätenca a pritom sám krútil hlavou a neustále opakoval nie  ako pomätenec.

"Čo sa deje?" Lydia skákala pohľadom medzi mnou a Scottom až jej to nakoniec doplo a aj ona sa pridala k jeho psychopatickej narušenosti. Len chudák Liam ich pozoroval a nič nechápal.

"Vysvetlí mi to niekto, alebo sa mám radšej pridať k nim, aby som nevypadal, že som úplne mimo?" pozrel sa na mňa a skôr než som mu stihla akokoľvek odpovedať, predbehol a Isaac:

"Chce aby Scott použil drápy. A moja odpoveď znie nie! Je to až príliš riskantné a nebezpečné." pozrel na mňa varovným pohľadom, ktorý jasne vravel, že ak sa o niečo pokúsim, ani na moment nezaváha a rozškriabe mi hrdlo holými rukami. Tento pohľad som videla už nespočetne krát a ani raz ma neodradil od žiadnej hlúposti, tak prečo by mal teraz?

"Naozaj ste takí naivní, že si myslíte, že ak sa na mňa jeden zamračí, druhý mi pohrozí a tretia to skúsi obrátenou psychológiou, tak ma odhovoríte? Ja som sa už rozhodla. Scottovi to neublíži a ak by sa niečo stalo tak jedine mne." založila som ruky na prsiach a čakala ich reakciu. Tak toto sa mi teda naozaj podarilo. Všetci si venovali zamračené pohľady, ale nakoniec jeden po druhom prikývli. Posadila som sa do kresla a Scott sa postavil za mňa.

"Budem tam neustále s tebou." ubezpečil ma a ľavou rukou mi oblapil dlaň. Na krku som pocítila končeky jeho drápov. Potom prišla už len ostrá bolesť a viac som nevnímala...

Stáli sme pod kopcom pri lese na malej lúčke. Pozerali sme sa rovno na hrad, ktorý slúžil ako tréningové stredisko. Bola sobota podvečer, slnko bolo ešte stále vysoko na oblohe a príjemne hrialo na pokožke. Vedľa mňa stál ako omráčený Scott a pozoroval tú nádheru. Starý kamenný hrad so sýta červenou strechou, odkiaľ sa ozývalo rinčanie mečov a bojové pokriky. 

Pred nami sa objavilo tmavovlasé dievča s úsmevom na perách. Bežala priamo k nám a každú chvíľu sa obracala vzad, akoby pred niečim alebo niekym utekala. Len čo prebehla okolo nás, vynoril sa spod kopčeka tmavovlasý chlapec asi v mojom veku. Jeho oči boli žiarivo modré a plné šťastia. Bol to on. Matthew. Môj veľký bratček Matty. Presne taký, akého si ho pamätám. Veselý a šťastný. Ale hlavne živý... Tak veľmi by som ho chcela teraz objať, vyrozprávať sa mu z mojich problémov, vyplakať sa na ramene ako už toľko krát. Bohužiaľ. Niekto mi ho vzal a teraz za to zaplatí. Drela som tvrdo, aby som sa dostala tam odkiaľ som spadla. Matty tvrdil, že zdola vedie iba jediná cesta. Nahor.