In LOVE with HUMAN [Teen Wolf ff]

Každý tu rád máva...

"Stiles?"

"Ten chlapec, ktorý sem pred chvíľou vtrhol." odpovedal mi Deaton pokojne a ďalej sa venoval svojej práci.

"Čudné meno, nemyslíš?" skonštatovala som s úsmevom.

"A to ešte nepoznáš jeho maličkosť. Je to milý chlapec, aj keď nie vždy povie vhodné slová. Priam prekypuje sarkazmom." zasmial sa a ja s ním.

Vtedy mu zazvonil telefón. Zdvihol ho a s niekym sa začal rozprávať. Z telefónu sa ozvýval príjemný ženský hlas. Deaton po chvíľke zložil a otočil sa na mňa.

"Melisa, Scottova mama, nás pozvala na večeru." oznámil mi.

"To je fajn. A kedy?" zaujímala som sa.

"Za pätnásť minút." odpovedal.

"A koľko tam trvá cesta?" pokračovala som vo vyzvedaní.

"Pätnásť minút." zasmial sa. Vyvalila som na neho oči. Robí si srandu?! A ako kedy sa mám prichystať?!

"Čo? Veď sa nestihnem prezliecť!" zahysterčila som, čo spôsobilo ďalší výbuch smiechu zo strany Deatona.

"Tak sa padaj prezliecť. Počkám ťa vonku pri aute. Ja to tu zatiaľ dokončím." zasmial sa.

Ani chvíľu som neváhala a bežala sa prezliecť. Ale čo na seba?

Rýchlo som sa prehrabovala v oblečení. Šaty? Nie!

Vytiahla som modrý top a nejaké nohavice. Celkom to k sebe ladilo. K tomu som si vzala čierne plátenky a voala... outfit hotový!

Rýchlo som sa do toho navliekla a utekala k autu. Nasadla som k Deatnovi, ktorý sa na mne zasmial. Všimla som si, že aj on sa stihol prezliecť. Ako to tí chlapi robia, že sa tak rýchlo stihnú prezliecť?

"Čo je?" spýtala som sa ho, keď sa neustále usmieval.

"Nič." pokrútil hlavou a vyrazil vpred.

Ako som sa nakoniec dozvedela, cesta trvala ani nie päť minút. A ja som sa pnáhľala ako blbá. Ale musím uznať, tak rýchlo som sa ešte nikdy neprezliekla!

Auto zastalo pred malým domčekom. S Deatnom sme vystúpili a presne v ten moment pri nás zastal starý a ošúchaný jeep. Energicky z neho vyskočil Stiles, čo ma dosť prekvapilo, a za ním nejaký starší pán. Asi jeho otec. Hodnotila som hlavne podľa toho, že sa na seba podobali.

"Zdravím, šerif." pozdravil sa Deaton s tým chlapíkom a vyrazli smerom k dverám. Ja so Stilesom sme šli za nimi v úplnej tichosti.

Dvere nám otvorilo nejaké dievča. Vyzerala byť milá. Oči sa jej preťahovali a mala ostro rezanú tvár. Určite je aziatka!

"Podťe ďalej!" usmiala sa veselo a pustila nás dnu. V kuchyni sedel na kuchynskej linke pokojný Scott a vyžieral tyčinky, zatiaľ čo, asi, jeho mam behala okolo stola a chystala večeru.

"Scott! Mohol by si aspoň uvítať hostí?" spýtala sa ho a Scott ako na povel podišiel k nám.

"Vitajte!" usmial sa na nás a ponúkol nás tyčinkami.

"Vážne?!" zasmiala sa jeho mama a pokynula nám aby sme si posadali za stôl.

"Som Melisa, Scottova mama." usmiala sa na mňa Melisa a podala mi ruku. S úsmevom som ju prijala a potriasla ňou.

"Zoe, teší ma." predstavila som sa.

Postupne sa začali všetci predstavovať:

"Som Stilesov otec a miestny šerif." usmial sa na mňa. Príde mi celkom milý.

"A ja som jeho syn, Stiles. Ale my už sme sa stretli na klinike." zamával mi Stiles. Sedí vedľa mňa a on mi máva?

A aby som ho v tom nenechala samého odkývala som mu naspäť.

"A ja som Kira, Scottova kamarátka." usmiala sa na mňa tá aziatka čo nám otvorila dvere.

Stiles sa ku mne mierne naklonil a pošepol:

"Oni spolu chodia, ale nechcú si to priznať." na čo som sa musela zasmiať.

Zrazu niekto zaklopal na dvere a Scott šiel otvoriť. Dnu vošiel aj s chalanom asi o dva-tri roky mladším.

"Zoe, toto je Liam. Liam to je Zoe. Deatnova nevlastná dcéra." predstavil nás Scott a Liam mi zamával. Ľudia čo máte s tým mávaním?

Melisa naložila večeru a všetci sme sa do toho s chuťou pustili.

Keď som ráno vravela, že to mal byť môj najhorší deň v živote, ešte som ani len netušila, že bude najlepším...