In LOVE with HUMAN [Teen Wolf ff]

Welkome tu chata

Na ďalší deň sa všetci tvárili akoby sa nič nestalo. Teda aspoň ja som sa tvárila.

Nechcú mi t povedať? Fajn. Je to ich vec. Nebudem sa im do toho starať.

Čo to trepem? Ja chcem vedieť, čo sa to tam dialo! Ani jeden z nich mi však odpoveď nedá.

A vrchol všetkého? Strávim s nimi celý víkend na nejakej chate niekde v úplnej prdeli!

Scott s Kirou, Sttilesom, Lydiou a Liamom šli Stilesovým autom, zatiaľ čo ja sa veziem s Deatnom, šerifom Stilinskim a Melisou-Scottovou mamou. Strašná zábava, poviem vám.

"A sme tu!" oznámila Melisa a auto sa zastavilo. Čo najrýchlejšie ako sa dalo som z neho vystúpila a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Vedľa mňa sa zastavil starý a ošúchaný jeep, z ktorého povyskakoval zvyšok posádky. Všetci sa smiali, no len čo ma zbadali stíchli a tvárili sa akoby sa nič nedialo. Oprava- akoby som tam ani nebola.

Naštvane som si odfrkla a z kufra auta si vzala športovú tašku. Kráčala som vedľa Deatona v úplnej tichosti.

"Tebe ten včerajšok nedá pokoj, čo?" spýtal sa ma potichu. Hneď ako to však povedal, rozhovory v skupinke ľudí z jeepu utíchli a pozreli smerom k nám. Keď som zistila, že sú dostatočne ďaleko na to aby ma počuli, rozhodla som sa prehovoriť.

"Prečo by nemal? Veď sa nič nedialo, nie? Len som šokom takmer dostala infarkt, zachránila život jednomu chalanovi a čerešnička na torte boli svietiace oči. Nič zvláštne sa predsa neudialo, nie?"

"Takže ťa to trápi..." zhodnotil a uznanlivo prikývol.

"Nie, to nie. To ma netrápi. Trápi ma to, že sa tvária akoby som neexistovala a to len preto, že mi nechcú odpovedať na otázky, ktoré ani nechcem položiť. Trápi ma to, že sú to vlastne jediní ľudia s ktorými sa poznám v tomto sprostom meste. Trápi ma to, že s nimi stvrdnem na celý víkend na chate uprostred lesa a celý víkend budú predstierať, že som neviditeľná. Chápeš? To je to čo ma štve." Posledné slová som takmer skríkla. Len čo som to však dopovedala, vošla som do chaty a zavrela sa do prvej izby, ktorá bola po ruke. Deaton vravel, že je ich tu dosť pre všetkých, tak nech si rozdelia zvyšok, lebo ja sa odtiaľto ani nepohnem.

Tašku s vecmi som hodila do kresla a porozhliadla sa po izbe.

Nebola ani veľká ani malá. Taká akurátna. Celá bola ladená do čerešňovej farby. 

Veci som si vybalila a poukladala na miesto do komody hneď pri dverách.

Chtiac-nechtiac som sa nakoniec rozhodla, že si obzriem aj zvyšok chaty. 

Celé druhé poschodie boli izby, na prvom sa nachádzala priestorná obývačka a kuchyňa.

Tak ako všetko v chate bola aj obývačka obkladaná drevom. Presvetlená bola oknami a presklenými dverami vedúce na vonkajšiu terasu. Celé to tvorilo pekný a útulný efekt. Hneď z obývačky sa prechádzalo do kuchyne, ktorá bola oddelené iba nízkym pultíkom.

Tá bola celkom malá, ale za predpokladu, že variť vedia iba ženy, je celkom priestorná.

A tým by sa asi skončila moja prehliadka chaty. Prišiel čas na prehliadku chladničky.

Po jej otvorení som myslela, že sa zbláznim od radosti. Celá jedna polička bola plná čokoládových termixov! Keď je spoločnosť na hovno, tak aspoň jedlo bude stáť za to.

Hneď som aj zjedla dva, len tak na posedenie. Spokojná s obsahom svojho žalúdka som si to namierila do svojej dočasnej izby lomeno protibeaconhyllský úkryt.

Z vrecka som vytiahla mobil, aby som napísala otcovi ako sa mám, no zastavil ma oznam cez celú obrazovku, ktorý jasne hlásal, že nemám signál. Sakra!

Chystala som sa ho skryť späť do bezpečia zadného vrecka na gatiach no zastavil ma náraz do niekoho hrude.

"Prepáč, nepozeral som na cestu. Si v poriadku?" zdvihla som zrak na dotyčnú osobu.

"Pozrime kto ma začal vnímať. Bež si za kamošmi Stilinski a o mňa sa nestaraj." odvrkla som mu. Obišla som ho a vošla do svojej izby, kde som za sebou tresla dverami.

Toto bude dlhý víkend.