Poškoláčka

49.časť

Rezignovane sklopím hlavu. Celá minulosť sa mi rúca. Všetko mi mizne pred očami.

Pomaly viečka zatvorím a následne znovu otvorím. To ma vráti do reality. Mierne nutkanie ma prinúti sa rozhodnúť. Nechcem zabudnúť ,nie. Všetko čo sa stalo sa dialo z nejakého dôvodu. Všetko to bola škola života. Učila ma ,že nie všetko je ružove a také aké by sme chceli mať. No vždy nám ostane niečo ,niečo ,ktoré nás prinúti zmieriť sa.

Do uší mi udrie silný zvuk zvončeka. Rýchlo vstanem od stolu. Knihy rýchlo pozbieram a výjdem na chodbu. Celý svet sa mi točil. Zabuchla som skrinku uz s novými učebnicami v ruke. Oprela som sa o rad skriniek a pozerala pred seba. Hmýrilo sa okolo mňa množstvo rozmazaních postáv. Snaźila som sa zaostriť ,no len snažila.

Alexov pohľad
Aké ťažké bolo nechať Mayu na tom parkovisku. Strčil som kľúče do zapaľovania. No vtedy sa dvere otvorili a dnu niekto vošiel. Svoj pohľad som premiestnil na osobu na Mayinom mieste.

Adriana

Úsmev sa mi rožšíril. Moja druhá sestra!
,,Ahoj Alex." usmeje sa.
,,Ahoj ,čo ty tu?" znova kľúč vyberiem.
,,Ále videla som ťa tu tak som prišla hodit reč." usmeje sa.
,,Aha." poškrabem sa na zátylku. Viem ,že sa s Mayou nemajú radi.
,,A kde je Maya?" usmeje sa.
,,Už je v škole." uškrniem sa a rukami drtím volant.
,,A čo ty tu?"naklonila sa ku mne.
,,Čakal som kým vojde." nenápadne sa od nej odsuniem.
,,Aha." rukou mi pohladkala líco.
,,Mala by si už íst." jemne sa usmejem.
,,Prečo?" Končekom prsta mi prejde po otvorenej pere.
,,O chvíľu začína škola." zavrčím.
,,Radšej by som tu bola s tebou ,nechceš ísť na výlet? Do tvojej postele?" prešla mi prstom po rozkroku.
,,Mam Mayu Adriana!" zakričím na ňu.
,,Robím si srandu Alex." sasmeje sa a odíde.

Vzdychnem si a buchnem hlavou o volant. Zvuk hlasného klaksónu sa rozoznie po celom dvore. Rýchlo naštartujem a zmiznem zo školského dvora. Našťastie mám ešte pol hodinu. Pohodlne si dojdem ku škole a zaparkujem na parkovisku pri vchode do školy. Kľúče si strčím do zadného vrecka. Vezmem si tašku a pomalým krokom dojdem až ku škole.

,,Alex!" počujem mne známy hlas.
,,Čaute." zasmejem sa a s každým si ťapnem.
Predomnou stojí Fredo ,Dávid a Matej. Banda najväčších debilov aký tu sú. Zasmejem sa a letmo počúvam ich rozhovor o Cassidy. Stále rozmýšľam nad Adrianou. Dobre vedela ,že mám Mayu. A potom vyhlásila ,že je to iba vtip. Teraz mi o pravde môže napovedať jedine nejaká veštica zoslaná z neba. Vzdychnem si a prebudím sa. Všetci idú ku vchodu. Rýchlo ich nasledujem akoby nič.

,,Čo je kámo?" štuchne do mňa Fredo. (Bože ,neidú mi chlapčenské časti 😂 ,že mi s nimi pomôžetee)
,,Nič podstatné." klamem.
,,No dobre ,poď už." zasmeje sa a ťahä ma dovnútra.

Otvorím si drevenú skrinku a zoberiem si len veci ,ktoré potrebujem. Právo je veľmi ťažké. Nasadím si na oči nepravé okuliare a idem do šatne. Oblečiem si školskú uniformu a už vyzerám ako úžastný geek. Zasmejem sa. Učitelia ma tak berú. Chcem tu zabodovať. Vydám sa po celkom prázdnej škole do triedy. Sadol som si za lavicu a znova sa začal hrať na fakt úžastného chlapca ,ktorý dáva pozor a všetko vie.

Vo vrecku mi zavibruje mobil.
,,Pani učiteľka Johannson mohol by som prosím odbehnúť na toaletu?" usmejem sa.
,,Jasné." sladko sa usmeje zpod malých okuliarov.

Rýchlo som vybehol na wecko a odblokoval mobil.

Viky: Poď do nemocnice ,je tu Maya!

Srdce sa mi strašne rozbúchalo. Rýchlo som povedal učiteľke ,že idem k doktorovi lebo mi nieje dobre a vybehol zo školy. Rýchlo som nastúpil do auta a zapol sa. Poriadne som šľapol na plyn. Porušil som zopár predpisov no bol som rychlejšie pri nemocnici. Zaplatil som parkovné a vbehol dovnútra.
,,Pomôžem vám?" Usmeje pani s popolníkmy na očiach a sivými vlasmi.
,,Maya Red." usmejem sa.
,,Poschodie dva , izba 5." usmeje sa.