Poškoláčka

19.časť

Po hodine som zaklopila notebook a zaspala...

Rano
Niekto vletel do našej izby a začal hučať a dávať z nás dole paplóny. Aký debil? Otvorím oči a zbadám len odchádzajuci odraz chlapca. No výborne.

Melanie sa až rozplakala. Ale to nieje moja starosť.

Vodem do kúpeľne a urobím z príšery aspoň trošku normálne vyzerajúceho človeka. Keď výjdem tak sa tám nasáčkuje Melanie s tím ,že sa jej rozmazala špirálka. Ach božínku!

Oblečiem si len ružový sveter a džegínsy. Spokojne si vezmem mobil a čakám na Kristínu. Tá si obliekla tiež sveter a mohli sme ísť na raňajky. Ešte mierne nezobudená si sadnem k stolu a začnem jesť. Čo vám poviem ,moja najväčšia nepriateľka Brokolica robí svoje.

Keď som dojedla všetko okrem brokolice som sa vybrala do izby. Ale Barbora (tá čo to robí proste) začala vravieť.
,,Dievčatá oblečte sa hlavne teplo a ideme všetci von." usmiala sa.

Nechápem prečo ale tak fajn. Žiadne nepremokavé veci tu nemám tak si pod jeginsy strčím funkčné prádlo. Na vrh si oblečiem kabát a móžme vyraziť. Samozrejne mám na hlave čiernu beanie.

Vonku sa postavíme do veľkého zástupu a my sme asi tak v strede. Hneď to oľutujeme keď sa stratíme v lesíku. Všetci chlapci nás začnú guľovať. A ja nemôžem behať. Bezvládne zavriem oči a schytám to aj do tváre.

Keď som navlások mokrá pre istotu ma strčia do snehu tak šikovne ,že vo vlasoch mám kúsky snehu a jem sneh. Vstanem a skočím niekomu na koňa. Dievča nevzdoruje lebo je to Kristína. Mám ju všade kde ju potrebujem.

Dorazili sme ku nejakému domu a vošli sme po dvoch dnu. Nakukla som do dierok ,ktoré tam boli spravené a zazrela krásu. Bola tam malá a veľká srnka. Veľká mamka ju začala olizovať no proste krásne.

Po ceste naspäť bol vyhláseny stav mieru. Našťastie. V izbe sa na seba pozriem. Všetko mi treba vysušiť. Zoblečiem si čiapku a kabát. Hodím ich na radiator a idem do kúpeľne. Zamknem sa a vyzlečiem sa.

Teplé kvapky dopadajú na moje zamrznuté telo. Malé ľadíky padajú do výlevky a celé telo si oddýchne. Keď už mi je teplo tak výjdem von a vysuším si vlasy. Oblečiem si veci ,ktoré som mala pri sebe. Nanešťastie sa mi mokré legíny už sušili tak som vyšla iba vo svetry. Rýchlo som zo skrine vytiahla len tepláky a hodila zo sebou do postele. Chcem spať!

,,Poď ,meškáme na procedúru!" vykríkne Kristína.

*o týždeň neskôr*
,,Budeš mi chýbať." usmejem sa na Kristínu ,ktorá ide na druhú stranu Slovenska.
,,Veď aj ty mne." pustí ma z objatia.
,,Idú kamaráti ,ahoj." zakívem jej a už idem k parte.

Skočím na Viky a Holland. Boli za mnou iba raz kvôli škole. Teraz keď je skoro koniec jari a podotýkam ,že bude Veľká Noc sa veľa učili. A ja neidem do školy týždeň kvôli prázdninám. Z prázdnin mám znova ďalšie. No nieje to skvelé?!

,,Alex!" skočím po ňom so slzami v očiach.
,,Maya..." usmial sa.
,,Chýbal si mi." odtiahla som sa a začala plakať.
,,Nepláč." usmial sa.
Usmejem sa a pomaly sa poberieme k autu. Nastúpime a ja pustím rádio. Všetci spoločne spievame. Smiali sme sa na našom krásne falošnom speve.
Čo si budeme hovoriť? No proste sa každý obzeral.

,,Uvidíme sa zajtra láska." usmejem sa na Alexa.
,,Pa." usmeje sa ,zatvorí predné dvere od auta a naštartuje.

Celá usmievavá vojdem dnu no hneď sa mi pred očami zahmlie. Všetko okrem nábytku bolo v krabiciach. Mmy sa sťahujeme? Nie ,nie ,nie...
,,Mami?" zakričím na celý dom.
,,Zlatíčko ani nevieš ako mi je to ľúto." obíme ma.
,,Kde?" poviem chladne.
,,LA." potiahne nosom.
,,LA ? Teraz? Celý život tam chcem ísť a ideme tam BÝVAŤ teraz keď tu mám všetko. Ďakujem ,veľmi pekne!" zvriesknem a buchnem dverami od izby.

Čo ja a Alex?! Budem na druhom konci sveta! A Viky a Holland? Vlastne Holl som ani nestihla spoznať! Blbá choroba ,všetko kazí! Lebo tam sa vyliečiš...no jasné ,dobre vedia ,že to nieje pravda! Rwkovina sa nevylieči!

Maya: Prosím Alex príď!
Alex: Letím láska 😂
Maya: ...
A znovu som sa rozplakala. Plačem ,prečo? Lebo mi všetko mizne. Život sa mi kráti ,strácam tento zapadákov a dôležité osoby... O chvíľu som počula klopanie na okne. Utrela som si slzy a išla otvoriť.

,,Láska ,dejej sa niečo?" pozrie na mňa ustarosteno.
,,Neviem ako to povedať..." znova sa rozplacem.
,,Si tehotná?" vypúli oči.
,,Bože Alex nie! Ssťahujeme sa. Do LA." znovu plačem.
,,Preboha Maya." začne plakať aj on a poriadne ma obíme.
,,Jje mi to tak ľúto Alex." plačem mu do hrude.
,,Ako to medzi nami bude?" pozrie na mňa.
,,Hovorí sa mi to ťažko...'
,,Chápem ,len...idem domov. Je to len sen." povie a výjde von oknom.

Znova sa rozplačem a hodím sa na posteľ. V bode mrazu zaspím a prenesiem sa do lepšieho sveta.

Ráno
,,Mayka! Musíme ísť na letisko!" zakričí mamka.
Ja nikam neidem! Zo slzami v očiach som sa len učesala a obliekla sa.

S nechuťou som vyšla z izby a ani neišla do obývačky. Len som si baťohom a kuframi vosla do auta a zobrala si mobil. 30 nepriatých hovorov ale neriešila som ich. Zapla som si pesničky a nič nevnímala.

Na letisku
Vystúpila som z auta a išla ku vchodu. Bolo tam milión ľudí ale mali sme ešte hodinu. Vošla som do potravín a išla si niečo kúpiť na cestu aj na raňajky. Prešla som ku sladkostiam a zobrala si jednú veľkú čokoládu a išla ku pokladni. Nemali tam žiadne pečivo (👏👏👏) tak som išla hľadať jedlo na cestu inde. Nakoniec som našla Fornety (neviem ako sa to píše 😂) tak som si ich kúpila.

***
Ohlásili náš let tak som sa s rodičmi vybrala ku gatu [gejtu]. Odovdali sme letenky a pozrela som sa na moje číslo sedačky. Našťastie som bola v 1. triede bez rodičov. Oni boli v bizniss triede.

O pár hodín neskôr
,,Slečna ,vstávajte! Pristávame." povedala mi letuška.
Nič som nepovedala len som vstala a s baťohom vyšla z lietadla. Ovial ma jemný vánok ,ktorý ma úplne prebudil.

....
Ou jes ludkovia moji ☺ dúfam ,že ma nezabijete za toto 😂. A ďakujem za viac ako 1,6 k. A naschval som to publikovala takto skoro aby mal každý možnosť si to prečítať. Ľúbim vás 💖.