Katrin [LoTR FF]

1. KAPITOLA - Prvé roky života

V dome sa ozýval plač. Malá Katrin kričala ako o dušu a po tváričke jej tiekli slzy. Bola hladná. A to už poriadne dlho.

,,Ach prečo zase plače?" spýtala sa sama seba Celebril. Samozrejme, nikto jej nemohol odpovedať. Lebo Celebril už okrem dcéry nemala nikoho.

Víla pomaly vstala z postele, na ktorej doteraz bez pohybu ležala. Nechcelo sa jej robiť nič. Bez Aglanethela jej život stratil zmysel a najradšej by ostala navždy ležať v posteli a smútiť. Lenže Katherinë jej to nedovoľovala. A ona ju za to občas nenávidela.

Konečne dorazila do dcérinej izby a vzala si malé dieťa na ruky. Nakŕmila ho, prebalila a opäť položila do postieľky. Podľa jej názoru sa jej úloha skončila. Lenže Katrin si to zjavne nemyslela a znova sa rozplakala.

,,Čo zase chceš?" skríkla na ňu Celebril. Malé dieťa sa rozplakalo ešte viac a aj jeho matka mala slzy na krajíčku. Spomenula si na slová, ktoré jej jej milovaný manžel kládol na srdce: ,,Sľúb mi, že sa postaráš o Katherinë."

Celebril sa rozplakala. Pozrela na dcérku v postieľke a opäť v nej videla to milované dieťa, na ktoré sa s Aglanethelom tak veľmi tešili. Znova si ju zobrala na ruky a privinula si ju do náručia.

,,Pšššt, ja viem, viem. Aj mne chýba," tíšila ju Celebril. Katrin sa v jej náručí ukľudnila a jej plač utíchol. Víla sa usmiala. Spolu s dcérkou prešla do spálne, ktorú kedysi zdieľala s Aglanethelom a zo šperkovničky vytiahla náhrdelník. Presne ten náhrdelník, do ktorého vložila kúsok svojej mágie pred tým, ako sa jej navždy vzdala. Zavesila ho Katrin okolo krku a pozrela jej do hnedých očiek.

,,Tento náhrdelník je kúzelný," šepkala jej, ,,A bude ťa ochraňovať všade tam, kam ťa osud zaveje."
Pobozkala dcérku na čelo a uložila ju vedľa seba do postele. Aspoň v tej chvíli to vyzeralo, že ju má skutočne rada.

****

Čas pomaly plynul. A ako sa dni míňali, tak aj mizla z Celebril láska. Dcéru vnímala len ako príťaž v jej trápení a napriek tomu, že sa niekedy zdalo, že jej na Katrin záleží, opak bol pravdou. Nezáležalo jej na nej, napriek sľubu čo dala Aglanethelovi.

,,Neodchádzaj!" skríkla víla do ticha v dome. Bola hlboká noc a jej sa opäť snívali nočné mory o tom, ako ju jej manžel opúšťa. Ako ju tu necháva samu. Chcela sa rozplakať ale nedalo sa. Všetky slzy už preplakala. Jej myseľ sa naplnila hnevom.

,,Je to všetko tvoja vina," prehovorila, ,,Odišiel si aj napriek tomu že si tu mal mňa a našu dcéru. Nevzoprel si sa Manwëho rozhodnutiu! Podriadil si sa, akoby nebolo nádeje!" teraz už kričala. Schytila prvú vec čo jej prišla pod ruku a s výkrikom ju hodila o stenu. Sklenená váza sa roztrieštila na milión kúskov.

,,Nenávidím ťa za to Aglanethel," precedila Celebril pomedzi zuby. Zodvihla sa z postele s úmyslom upratať črepiny, čo ostali po váze. Lenže hnev pridával na jej neopatrnosti a o chvíľu po Celebriliných rukách tiekli pramienky krvi. Najhoršie na tom bolo, že ani tá bolesť, čo jej pulzovala z rúk nedokázala prehlušiť bolesť z rán, ktoré mala na duši. Keby jej netiekla krv, možno by si toho zranenia ani nevšimla.

Celebril vyjavene pozerala, ako kvapky tej červenej tekutiny dopadajú na jej šaty, na podlahu, na črepiny. Bola akoby paralyzovaná, nedokázala sa ani pohnúť. A vtom sa to stalo. Z prstov jej vyšla slabá žiara, pomaly putujúca k ranám na dlaniach. Koža jej jemne zabrnela, žiara zhasla a Celebril sa naskytol pohľad na už zahojené ruky. Po ránach ani stopa.

,,Ako...?" zašepkala do ticha. Nechápala to. Veď sa predsa všetkej svojej mágie vzdala!
Možno sa niečo pokazilo. Možno tým, že tu Aglanethel už nie je sa jej mágia pomaly vracia späť. Správnu odpoveď netušila. Vedela len jedno a z tohto poznania sa opäť rozvzlykala. Puto, ktoré ju spájalo s Aglanethelom, jej obeť aby mohli byť spolu, je navždy preč.