Katrin [LoTR FF]

10. KAPITOLA - Na ľútosť je už neskoro

Nasledujúce dni strážila víla svoju dcéru ako oko v hlave. Nepustila ju ani len na krok z jej izby a tým Katrin znemožnila podať Vistelovi aspoň náznak, že je v poriadku. To polovílu veľmi trápilo. Bála sa, že fae to pochopí ako odmietnutie a odíde bez nej.
Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy, preto ráno na deň odchodu Katrin zviazala dokopy všetky látky, ktoré našla v izbe a vytvorila z nich akési lano. To následne prehodila von z okna. No nanešťastie nebolo dostatočne dlhé. Polovíla odstúpila od obloka a zúrivo rozhodila rukami. Čo teraz? Musí sa dostať preč, musí ísť za Vistelom. Ale ako?

Odrazu jej niečo napadlo, no pri tej myšlienke sa striasla. Obávala sa toho, čo sa môže stať, lenže láska k faeovi bola silnejšia ako strach. Preto zatvorila oči a sústredila sa. Najprv pocítila akoby ťahanie na vrchu hlavy a následne sa s ňou všetko zakrútilo. Takmer stratila rovnováhu. Keď už si myslela, že je po všetkom, zasiahla ju taká bolesť až ju zhodilo z nôh. Zalapala po dychu a zaťala ruky do pästí. Zvládne to.

Bodavé pichanie sa zmiernilo a ona konečne otvorila oči. Podarilo sa. Bola vyššia a teraz poľahky dočiahne na zem. Rýchlo si obliekla väčšie šaty, ktoré si u nej kedysi dávno odložila Celebril a vytiahla malý batôžtek. Tam si nabalila všetko s čím sa nedokázala rozlúčiť, ale aj nejaké oblečenie na cestu a jedlo, ktoré zobrala predchádzajúce dni z kuchyne. Bola pripravená na odchod. Opäť podišla k oknu a ešte naposledy sa obrátila. Trochu sa jej zacnelo. Jej izba bola dlhé roky jej jediným útočiskom, hlavne keď prišla o knižnicu. A ona teraz odchádza.
Zrak jej padol na drobný náhrdelník ležiaci na stole. Kedysi dávno ho dostala od svojej mamy, ešte v časoch keď ju mala aspoň trochu rada. Katrin nerozmýšľala dlho. Rýchlo sa poň načiahla a pripla si ho na krk. Následne s hlbokým nádychom preliezla oblokom von a opatrne sa začala spúšťať dolu. Vydýchla si až keď sa dotkla zeme. Vtedy sa prestala sústrediť a s jemným zapotácaním sa zase zmenšila. Katrin sa potešila, že bolesť konečne zmizla a pevnejšie si zviazala šaty, aby jej nespadli. Nadvihla si sukňu a pustila sa do behu. Chcela byť čo najskôr na lúke pri Vistelovi, aby mohli vyraziť na cestu.

Nedobehla však ďaleko. Akonáhle prišla do záhrady, zarazila sa pri pohľade na faea, ktorý sa tam znenazdajky objavil.

,,Vistel? Čo tu robíš?" nechápala. Fae sa k nej tiež otočil a so starosťou na tvári na ňu pozrel.

,,Si v poriadku? Čo ti tá bosorka spravila?" pýtal sa jej a obzeral si ju, aby sa presvedčil, že Celebril Katrin nijako neublížila.

,,Som v poriadku... matka ma iba držala zatvorenú v izbe, až som musela ujsť," vysvetľovala polovíla a kŕčovito zovrela Vistelovo rameno.

,,Musíme odísť Vistel. Hneď," naliehala naňho so strachom v očiach. Bála sa, že Celebril ich uvidí, uvidí že jej dcéra sa dostala von a je pripravená odísť.

,,Samozrejme Katrin. Ideme," ubezpečil ju fae a ruka v ruke sa otočili chrbtom k domu. Lenže aj to malé zdržanie, ktoré mali stačilo Celebril na to aby sa dostala k nim s hrozivým úsmevom na perách.

,,Ona nikam nepôjde," zaznel jej ľadový hlas a následne chytila Katrin za plecia, ťahajúc ju späť domov.

,,Nie! Pusti ma!" skríkla polovíla, no bolo neskoro. Celebril ju dotiahla dnu a zhodila na zem.

,,Ako si sa vôbec opovážila odísť zo svojej izby? Po tom všetkom čo som pre teba spravila?! Tak to sa mi teda pekne odvďačuješ," sykla a natiahla ruku, aby mohla dcéru udrieť. Zastavila sa jej však vo vzduchu, prichytená drobnými zelenými výhonkami.

,,Už sa jej nikdy nedotknete!" skríkol Vistel a zaťahal za stonky. Celebril tým stratila rovnováhu a on mohol rýchlo prebehnúť ku Katrin.

,,Si v poriadku?" zašepkal a pomohol jej vstať.