Katrin [LoTR FF]

17. KAPITOLA - Mnohé stretnutia

Druhý deň ráno prebudili polovílu slnečné lúče, ktoré dopadli na jej tvár. Otvorila oči a chvíľu jej trvalo spomenúť si, kde je. Pri pohľade na šedé šaty, ktoré mala položené na truhlici na oblečenie si však vybavila všetko čo sa stalo.

Oblečená zišla dole do kuchyne, kde Emily chystala raňajky. Všetci ostatní už sedeli za stolom.

„Dobré ráno," pozdravila sa im a taktiež si sadla.

„Vidím, že moje šaty ti padli skoro ako uliate. Len bude potreba trocha skrátiť sukňu a zúžiť pás. Pustím sa do toho len čo budem môcť," povedala Vilmery.

„Vďaka, to je od teba veľmi milé," usmiala sa na ňu Katrin. Síce aj ona ovládala základy šitia, no všetky jej pokusy nevyzerali práve najkrajšie.

„Dnes by mali prísť na návštevu Durinovci. Dozvedeli sa o tvojom príchode a chcú ťa spoznať," prehovoril Vilbur a zdvihol zrak od zväzku listín, ktorý práve čítal, „Vlastne, o tvojom príchode vie celý Pattenwille. Spôsobili ste s Alatarom veľký rozruch."

„To rozhodne nebol náš úmysel," zasmiala sa Katrin, „Chceli sme byť čo najnenápadnejší."

„Nemáš sa čoho obávať, čo sa stane v Ered Luine tu aj zostane. Len málo informácií prenikne do sveta ľudí či elfov," uistil ju Vilbur.

To už Emily pokladala na stôl čerstvý chlieb a varené vajíčka, čo dokonale prerušilo všetky debaty.

****

Poobedňajšie slnko vysoko svietilo nad hlavami obyvateľov Pattenwillu a hoci hrialo dostatočne, len čo zafúkal vietor ochladilo sa. Polovíla si tuhšie pritisla šedý sveter, ktorý dostala od Emily a nasledovala Vilbura do záhrady za domom. Trpaslík jej sľúbil, že ju začne pripravovať na výcvik hneď ako to bude možné. A teraz keď ten čas prišiel Katrin nemohla byť nedočkavejšia.

Usadili sa v menšom altánku, okolo ktorého sa obkrúcal popínavý vinič.

„Učili ťa bojovať už aj vo Vododole?" spýtal sa jej.

„To ešte nie. Učili ma jazdiť na koni a jazykom, ktorými sa hovorí v Stredozemi. Taktiež základom z histórie, o faune a flóre, matematike a trocha aj z astronómie."

„Takže ťa už do školy posielať nebudeme," pousmial sa Vilbur, „Ostáva teda už len boj. Myslím, že psychická príprava je rovnako dôležitá ako fyzická. Alatar mi prezradil, že cestou vás napadli Sarumanovi špehovia. Chcel by si mi o tom porozprávať?"

Katrin nachvíľu zaváhala.

„Zabila som jedného z nich... Sprvoti som si to ani neuvedomovala, lenže neskôr ma to trápilo. Zobrala som niekomu život... A čo ak možno nebol zlý? Možno mal rodinu, priateľov, niekoho koho miloval... A ja som im spôsobila smútok," polovíla sklonila hlavu. Vilbur k nej podišiel a položil jej ruku na plece.

„Konala si v sebaobrane a to ti dávalo právomoc zobrať mu život."

„Ale čo ak..."

„Keď sa stane niečo takéto, dôležité je nepýtať sa samého seba takéto otázky. Nikdy na ne nenájdeš odpovede, iba čo budeš trýzniť samu seba nekonečnými teóriami o tom, čo bolo a mohlo by. To čo sa malo stať sa stalo a nezmeníš to už ničím. Netvrdím, že musíš zabudnúť. To nie, nezabudneš nikdy a do konca života budeš mať ten okamih vrytý do pamäti. Treba sa však posunúť ďalej a neumárať myseľ otázkami, na ktoré niet odpovedí," trpaslík sa jej vľúdne pozrel do očí.

Katrin prikývla, pochopila čo jej tým chcel povedať. Hoci zlý pocit a zmätok z nej nezmizol, chápala, že sa to tak muselo stať. Keby možno tak náhle a bez rozmyslu nekonala, pravdepodobne by ona bola tá, ktorá by putovala na večnosť. No nechcela sa nad tým veľmi zamýšľať. Ako povedal Vilbur, treba sa posunúť ďalej, nie však zabudnúť na to čo sa odohralo.