Katrin [LoTR FF]

24. KAPITOLA - Na každej legende je zrnko pravdy

Aby sa vyhli špehom a zbojníkom, rozhodli sa cestovať blízko pri pobreží, kam chodil len málokto. Medzi obyvateľmi Stredozeme sa šírili fámy, že kto raz uzrie vlny severozápadného mora, toho už živá duša neuvidí. Že vraj tam v hlbinách žijú morské panny, ktoré svojim spevom lákali obyčajných ľudí do tmavej vody, aby s nimi prebývali v palácoch z perál. Ich sľuby však sú len plané a namiesto bohatstva morského ľudu našli nešťastníci v hlbinách len smrť.

A hoci Katrin svoj zrak často upierala na biele hrebene vĺn, nikdy nezazrela tieto bájne stvory. Pravdepodobne patrili len do legiend a mýtov, ako mnoho ďalších stvorení vybájených ľudom.

Týždeň od začiatku ich putovania sa spustil lejak. Po dlhom uvážení sa nakoniec rozhodli prečkať aspoň jednu noc v hostinci v blízkej prímorskej dedine. Samozrejme, že ľudia mali strach pred sirénami, ako ich nazývali, ale iné živobytie ako rybolov nemali.

„Myslíte, že sirény skutočne existujú?" spýtala sa svojich spoločníkov Katrin.

„Na každej legende je zrnko pravdy," usmial sa Gandalf popod fúzy, „Hoci na tejto nebude pravdy nič. Sirény a záhuba, ktorú so sebou prinášajú, sú len staré povery. Mali zabrániť ľudom ísť na pobrežie a zahľadieť sa na more. Mohli by totiž zbadať to, čo by malo ostať ich očiam skryté."

„A to je?"

„Lode, drahá Laurë. Lode mieriace do Valinoru. Keby sa ľudia dopočuli o Šedých prístavoch, snáď každý by chcel odísť do zeme neumierajúcich," Gandalf sa zahľadel do diaľky, „Lebo to nie sú sirény, čo ich desí. Je to smrť."

Katrin sa zamyslela nad jeho slovami. A čo ona? Nebola úplná víla, takže nemohla zdediť nesmrteľnosť po svojej matke. Dožije sa viac ako obyčajný človek? Či ju zub času poznačí tak ako iných? Nepoznala odpoveď na svoje otázky a rozmýšľala, či ich vôbec poznať chce.

Len čo zjedli večeru, polovíla sa rozhodla začať konať v splnení svojej vlastnej úlohy. Rozhodným krokom podišla ku krčmárovej žene, ktorá práve umývala poháre. Bola to robustná červenolíca pani, s obočím večne stiahnutým, až to vyzeralo, že nevie nič iné len sa mračiť.

„Prosím vás madam?" ozvala sa Katrin.

„Čo chceš? Nevidíš, že mám prácu?" oborila sa na ňu nevrlo ženská.

„Len som sa vás chcela spýtať na jednu vec," odvetila jej Katrin a tiež stiahla obočie k sebe. Nepáčil sa jej krčmárkin prístup.

„Pýtaj sa, ale rýchlo. Nemám na teba celý deň," odvrkla jej.

„Nespomínate si náhodou, či tu neprenocoval jeden starý muž? Celý v modrom, so špicatým klobúkom a palicou?"

„A čo čakáš dievča? Že si zapisujem kto prejde cez prah mojej krčmy? Denne sem príde toľko ľudí, trpaslíkov, či hobitov! Denne toľko z nich žiada o nocľah! A ja si mám pamätať starca v modrých háboch! Hen sa choď spýtať, či tvojho starca nepoznajú!" zasmiala sa a postrčila polovílu smerom k skupine mužov.

„Ba veru poznáme!" rehotali sa chlapi a rozliali po stole pivo, čo mali v korbeľoch, „Tuto starý Pate vždy omodrie, keď vypije viac ako mu je za potreby!" ukázali na spitého starca s jemne modrastou pokožkou. Katrin zdesene odstúpila a chrbtom narazila na ďalšieho chlapa.

„Ako sa voláš, maličká?" spýtal sa jej a poriadne si ju premeral. Polovíla sa rýchlo prešmykla okolo neho. Odrazu ju ktosi zdrapil za ruku a vytiahol do lejaka.

„To by už stačilo! Odchádzame," ozval sa jej pri uchu Chodcov hlas. Nepustil ju až kým si nevysadla na koňa. Následne tryskom vyrazili preč, ďaleko od hostinca.

„Laurë nemá čo poznať čarodejníkov v modrých šatoch!" okríkol ju Aragorn, „Hľadaj si svoju pravdu o Alatarovi, ale rob to tam, kde ťa nikto nevidí ani nepočuje! Inak sa nedožiješ rána, to ti prisahám," zavrčal a stiahol si premočenú kapucňu hlbšie do čela. Polovíla sa tiež poriadne zababušila do svojho plášťa, hoci ani to nepomohlo, aby sa netriasla od zimy. Po lícach sa jej rozkotúľali slzy a miešali sa s dažďom, čo ju bičoval po tvári.

V noci konečne prestalo pršať a polovíla sa ako-tak vyspala v sedle. Ráno ešte pred svitaním si spravili menšiu zastávku, aby si kone aj oni oddýchli. Potichu zjedli chudobné raňajky a každý sa ponoril do svojich myšlienok. Len čo si Katrin spomenula na príhodu zo včera, jej duša sa pomaly napĺňala zúfalstvom. Nedostala žiadnu odpoveď na svoje otázky a navyše nerozvážne ohrozila seba aj ostatných. Nechcela si však pripustiť, že od zmiznutia čarodejníka už ubehlo priveľa času na to, aby si niekto pamätal jeho tvár, či jeho meno. Stále v sebe živila nádej, lipla na nej. Nádej bolo to posledné, čo jej zostalo.

****

V menšom mestečku pri pohorí Harlindon sa na polovílu aspoň trocha usmialo šťastie. Podarilo sa im výhodne kúpiť mladého grošovaného žrebca aj s výstrojom, a tak Katrin konečne mohla jazdiť sama a nie za Aragornovým chrbtom. Užívala si novozískanú voľnosť a častokrát predbehla ostatné kone, len aby mohla potichu pozerať do diaľky.

„Vyzeráš Glocha?" spýtal sa jej Chodec keď ju dobehli.

„Ako môžem vyzerať niečo, keď neviem ani ako to vyzerá?" odvetila mu Katrin.

„Ver mi, Glocha by si spoznala hneď," ubezpečil ju Aragorn.

„Ako to? A je to vlastne človek či elf? Alebo je to trpaslík?" obsypávala ho otázkami Laurë.

„Kedysi dávno to bol tvor podobný hobitom," zamiešal sa do rozhovoru Gandalf, „Lenže potom ho zničila moc Prsteňa a otrávila mu srdce."

„Moc Prsteňa? Snáď nemyslíte Veľprsteň, Mithrandir. To sú predsa len legendy," zarazila sa polovíla.

„Kiežby to boli len legendy Laurë," povzdychol si Aragorn.

„Jeden Prsteň skutočne existoval. A stále existuje. Iste ten príbeh poznáš. Ako Temný pán ukoval v ohňoch Hory osudu jeden Veľprsteň, čo vládne všetkým a všetkému. Pomocou neho si podmanil skoro celú Stredozem, kým mu v poslednom súboji kráľ Ilsidur neodťal prsty aj s Prsteňom. V ten deň mal byť zničený. Ale Prsteň si Isildura opantal a preklial tak celú Stredozem. Temný pán je opäť na vzostupe Katrin. Ale to už určite dávno vieš. Niekde v podvedomí to tušia všetci, len sa to boja priznať sami pred sebou," Gandalf si povzdychol, „Kiežby sa v ten deň Isildur rozhodol inak! No Prsteň si podmaní všetkých a je jedno či je to kráľ, alebo len obyčajný rybár."

„Takže o to nám ide? Nájsť Glocha a s ním aj Prsteň?"

„Ó, to nie drahá Laurë. Prsteň moci už dávno opustil to biedne stvorenie. Teraz je schovaný v bezpečí, kde hádam naňho oko Temného pána nenatrafí. Aspoň na istý čas určite nie. My hľadáme Glocha pre inú vec. On dobre vie, kto mu ukradol jeho miláčika a je rozhodnutý pomstiť sa mu. Keby padol do zlých rúk... Mohol by vyzradiť veľmi nebezpečné veci. Také, čo by viedli k úkrytu Prsteňa. Preto sa musíme poponáhľať," ako to dopovedal, popchol koňa. Katrin a Aragorn spravili to isté a následne všetci traja uháňali krajinou s vetrom opreteky.

Dnes trocha kratšia kapitola :)
Dúfam, že sa vám páčila :)