Katrin [LoTR FF]

28. KAPITOLA - Svetlá mŕtvych

Ubehol skoro mesiac od toho, ako prišli k bránam Mordoru, no po Glochovi sa akoby zavrela zem. Vedeli naisto, že vošiel dnu, no či odtiaľ ušiel... Mordorské zeme sú obrovské a zaberajú značnú časť východu Stredozeme. Gloch mohol ujsť v podstate kadekoľvek. Preto bolo potrebné, aby prezreli, celú zem vôkol Popolavých hôr a to kúsok po kúsku.

Vybrali sa severne, blízko Hradskej cesty, ktorá viedla až do Haradu. Nemalo by zmysel ísť smerom k púšti, ktorá tvorila hranicu medzi Mordorom a Haradom, keďže Gloch priam nenávidel slnečné svetlo a teplo. Práve sa nachádzali vo Vlhčinách, ktoré boli len slabým odvarom toho, čo nasledovalo po nich. Mŕtve močariská. Masový hrob padlých z dávnej vojny. Svetielkami lákali duše zblúdencov k nim do studenej vody, aby ich telá navždy spočinuli vedľa nich a ich duše vytvorili nové svetielka, osvetľujúc cestu k smrti.

„Táto cesta je škratmi málo využívaná až upadla do zabudnutia," oboznámil ich Gandalf, opatrne ich vedúc cez klamlivé plochy trávy vo Vlhčinách, „A z Mŕtvych močarísk majú až panický strach. A majú mať prečo. Nikto so zdravým rozumom by sa k tomu miestu ani len nepriblížil."

„Očividne nemáme zdravý rozum," poznamenala Katrin a zúrivo si škrabala chrbát dlane. Komáre boli ich úhlavným nepriateľom v tejto časti zeme. Neexistovalo nič, čím by ich odohnali a nič, čím by utíšili pálčivé svrbenie. Chodec síce polovíle vravel, aby štípance nechala na pokoji až kým nezmiznú, no ona to častokrát nevydržala. Len čo staré zmizli, objavili sa nové a tak to išlo stále dookola.

„Žiadna stopa?" zakričala na Aragorna, ktorý skúmal zem pár metrov pred nimi. Chodec pokrútil hlavou.

„Nič. Tadiaľto nešiel."

„Toho som sa obával," povzdychol si čarodejník, „Nakoniec budeme musieť prejsť cez Mŕtve močariská."

„Nedajú sa obísť? Ak Gloch ušiel z Mordoru, určite jeho stopy nájdeme aj ďalej od močarísk," povedala Katrin.

„Bohužiaľ to nebude také ľahké slečna Valinorská. Nemáme žiadny dôkaz, že Gloch odišiel tým smerom. Zbytočne by sme sa odklonili z cesty," nesúhlasil s jej nápadom Gandalf.

Nasledujúce ráno sa dostali k hranici, kde sa prelínali Vlhčiny do Mŕtvych močarísk. Už z diaľky bolo vidieť svetlá mŕtvych duší, ktoré akoby len čakali na to, kedy vstúpia na ich územie.

„Budeme v poriadku ak nebudeme nasledovať svetielka," povedal rozhodným hlasom Aragorn, „Nemáme sa čoho báť."

Polovíla však aj napriek tomu mala strach a vyrazila za svojimi spoločníkmi ako posledná. V ruke držala uzdu svojho koňa, keďže by bolo veľmi nebezpečné jazdiť teraz v sedle. Ak by náhodou padli do močiara, mohli by umrieť obaja. Takto to bolo rozhodne bezpečnejšie, hoci nemali úplnú istotu, že kone sa im nesplašia a nevenujú svoje životy zosnulým vojakom.

Všade kde sa pozreli boli len nezdravé jazerá, z ktorých sa zdvíhala kúdolivá hmla. V nehybnom povetrí visel ich zadúšajúci pach, až si museli prikryť ústa a nos kusom látky, aby sa nechutného zápachu nadýchali čo najmenej. Hoci bolo skoré ráno, svetlo vôkol nich pohaslo a nahradila ho tma. Jediný svit išiel z klamlivých svetiel smrti.

Odrazu sa pod Chodcovým koňom prepadla zem a on prekvapene zaručal. Zúrivo kopal nohami snažiac sa dostať z mazľavého bahna, no to ho nie a nie pustiť.

Aj Aragorn skríkol, pevne chytiac koňovu uzdu a snažil sa ho upokojiť.

„Musíme ho vytiahnuť!" nástojil na svojich spoločníkov. Katrin skočila do bahna za koňom, chytiac ho tiež za uzdu a začala ho ťahať von. Na pomoc jej pribehli aj Aragorn s Gandalfom. Po mnohých pokusoch sa im podarilo koňovi zachrániť život, no polovíla ostala zamrznute stáť na mieste.

„Musíme ísť!" okríkol ju Chodec a načiahol za ňou ruku. Katrin sa však pozerala pod seba so zdesením v očiach. Chcela sa prestať pozerať na ten výjav, no i keď privrela viečka, mala obraz desu stále pred sebou, až ju z toho napínalo. Mŕtve tváre... mŕtve tváre vo vode. Zmrzačené, zakrvavené s prázdnym pohľadom sa na ňu vyškierali, vábiac ju k sebe jazykom mŕtvych. Miestami mala pocit, že tváre neznámych vojakov nahradili iné... tváre ľudí, ktorých milovala. Všetci sa zdali byť mŕtvi a všetci naťahovali svoje sivasté ruky k nej, držiac ju za nohy ju ťahali hlbšie a hlbšie. Polovíla vykríkla a s vypätím všetkých síl sa zachytila o Aragornovu ruku.

„Mám ťa," povedal jej a pomohol jej vystúpiť von.

Katrin by mu rada povedala o hrôzach, ktoré tam videla, no slová sa v nej akoby zasekli.

„Nehovor nič. Tiež som ich videl," zašepkal Aragorn a jeho tvárou prešiel tieň.

Neďaleko od nich sa ozval čľupot. Okamžite sa pozreli daným smerom, strachujúc sa o čarodejníka, no ten sa objavil za nimi.

„Nie sme tu sami," zašepkal im. Stíchli a počúvali okolie. Ozval sa výkrik a zvuk, akoby sa niekto vyhodil von z vody.

„Mŕtvi, mŕtvi vo vode, milušký! Nemôžeš ich došiahnuť, nemôžeš sa ich dotknúť! Vábia dolu klamlivými lampiškami, ale chytiť sa nedajú, tak tak milušký. Len na dívanie, nie na chytanie," mrmlal si hlas.

„Myslím, že sme našli to, čo sme hľadali," pošepkal im Gandalf, „Poďte! Musíme sa dostať bližšie."

Potichu sa blížili za Glochovým hlasom, no ten mal uši ani sova.

„Što to, milušký? Što sa to k nám blíži?" zvolal a zrazu stíchol. Traja pútnici zastali na mieste, meče pevne držali v rukách a počúvali.

Spoza nich sa ozval výkrik a letelo na nich niečo bledé.

„Zlí ľudia s mešmi! Prišli zabiť Glocha, tak je, tak milušký! Poslal ich Temný pán, poslal ich mušiť!" vydal odporný zvuk, akoby klokotanie a kašeľ v jednom. Aragorn ho schmatol za ruku, no Gloch sa mu vyšmykol.

„Nikto nás nebude mušiť, milušký! Nikto!" skríkol Gloch a začal utekať preč.

„Za ním!" zvolal Gandalf. Napriek nebezpečenstvu močiarov vysadol na koňa a pustil sa uháňať za ním. Polovíla a Aragorn ho nasledovali a popohnali kone do cvalu. Tentokrát im Gloch neujde.

V kapitole sú použité opisy z knihy Pán prsteňov - Dve veže z kapitoly Prechod cez močiare. Nie sú však prevzaté doslovne preto nie sú nijako špeciálne zvýraznené.