Katrin [LoTR FF]

15. KAPITOLA - Zbytočná obeť

Rok 3009 Tretieho veku priniesol Stredozemi slnečnú jar po miernej zime. No aj napriek pokoju, ktorý v krajine načas nastal, bolo vo vzduchu cítiť napätie. Tiene Mordoru sa predlžovali a do sŕdc ľudí blízko tohto miesta sa pomaly ale isto zasieval strach.

Severu krajiny sa však akoby táto tichá hrozba netýkala. Dni vo Vododole plynuli pokojne, dalo by sa povedať, že jednotvárne. Dokonca aj polovílu takéto dni priam ubíjali. Hoci konečne našla pokoj, po ktorom tak dlho túžila, zistila, že túžba po dobrodružstve je čoraz silnejšia. Chcela preskúmať všetky ďaleké kraje, o ktorých sa dočítala v Elrondových knihách. Chcela cestovať, prežívať dobrodružstvá rovnako ako jej otec. No to jej nebolo dva roky dopriate.

Ako sa jar pomaly premieňala na leto, Katrin oslávila svoje osemnáste narodeniny. Bola už dospelá, zodpovedná sama za seba a nechcelo sa jej len bezcieľne zostávať vo Vododole. Aj napriek tomu, že Elronda milovala ako vlastného otca a že elfské sídlo považovala sa svoj domov. Pred rokom jej Alatar sľúbil, že spolu pocestujú do Modrých hôr, kde by mala prebývať u trpaslíkov, aby zmizla z mysle ľudí a aj Temného pána. Lenže odvtedy sa Modrý čarodejník neukázal a polovíla pomaly prestávala dúfať, že vôbec príde.

V mysli sa jej zrodil plán. Rozhodla sa zobrať svoj osud do vlastných rúk a pod rúškom noci sa vytratiť z Vododolu. Všetko bolo prichystané a premyslené do posledného detailu.

Akonáhle sa zotmelo, polovíla sa zamkla vo svojej izbe, predstierajúc únavu. Následne však cez seba prehodila tenký plášť a cez zábradlie na balkóne sa spustila dole po provizórnom lane.

Ticho dopadla na trávu a schovala sa za najbližší roh. Práve okolo nej prechádzali stráže a ona nechcela byť odhalená. Len čo však zmizli z dohľadu, potichu vošla do lesa zasahujúceho až k hranici Vododolu. Až tam sa rozbehla.

Čím bola ďalej, tým širší bol jej úsmev. Sama sebe gratulovala k tak brilantnému plánu ako sa vybrať na dobrodružstvo. Radosťou by najradšej kričala, no myšlienka na to, že by ju predsa len ešte mohli nájsť jej v tom bránila. No aj tak poľavila v ostražitosti.

Zastavila sa, aby chytila dych, keď vtom ju niečo lapilo okolo nohy. Strachom vykríkla a nemotorne spadla na zem pri pokuse vyslobodiť sa.

„Zdá sa, že tu bol niekto netrpezlivý," ozval sa hlas nad ňou a Katrin pohliadla do láskavých modrých očí.

„Alatar!" povedala prekvapene. Modrý čarodejník mávol rukou a koreň, čo ju dovtedy držal, zmizol.

„Vravel som ti, že máš čakať," pomohol jej vstať.

„Čakala som... len som prestávala veriť, že po mňa prídete. Mrzí ma to," ospravedlňovala sa mu.

„Mne nemusíš vyjadrovať ľútosť nad svojím činom. Tvoje prepáč povedz majstrovi Elrondovi, ktorý už určite povolal všetky stráže," Alatar sa potmehúdsky usmial, „Ešte sa máš toho veľa učiť. Trpezlivosti, rozvahe a mnohým iným veciam. No jedno ťa naučím už teraz. Nikdy neprestávaj veriť Katherinë. Viera je totiž častokrát to jediné, čo nám ostane."

Katrin sklopila hlavu a spoločne s Alatarom sa vybrala naspäť smerom k Vododolu.

Hneď pri vstupe do lesa na nich čakal Elrond spoločne s elfmi z jeho stráží.

„Ujsť bolo od teba veľmi nerozumné Katrin," povedal len čo ju zočil.

„Prepáčte. Nechcela som ujsť. Skôr to bolo o tom, že aj ja som chcela zažiť dobrodružstvo," sklopila zrak k zemi polovíla.

„Najprv sa však musíš naučiť mnohým veciam, aby si sa mohla vybrať do sveta. A aj to je dôvod, prečo odchádzaš do Ered Luinu," odvetil jej majster.