Katrin [LoTR FF]

5. KAPITOLA - Zničená nádej

Milý ocko,
píšem ti znova, hoci viem, že moje listy si neprečítaš, pokým neprídem do Stredozeme. Už som sa napevno rozhodla a včera som svoj plán predostrela mame. Myslela som, že by chcela ísť so mnou, aby ste sa opäť mohli vidieť a byť šťastní. No mama reagovala úplne inak, ako som očakávala. Začala na mňa kričať, že čo si to dovoľujem, že nikam nepôjdem, že nemám šancu sa do Stredozeme dostať. Následne povedala niečo s Manwëho rozhodnutím a zavrela mi dvere pred nosom. Priznám sa, vydesilo ma to a vnieslo to do mňa neistotu. Čo ak sa za tebou nikdy nedostanem? Čo ak má mama pravdu? Snažím sa si to nemyslieť, predsa len, mama mi častokrát vraví veci, ktoré nie sú pravdivé a ich jediný účel je zraniť ma. Keby si ju videl teraz, určite by si ju nespoznal. Veľmi sa zmenila. Z tej krásnej milej ženy, ktorá sa na mňa usmieva v mojich spomienkach, je teraz večne zamračená víla, ktorá už nemá chuť do života. Jediné, pri čom prejaví aspoň štipku emócii, sú chvíle, keď mi môže zo života robiť peklo. Ona a aj ostatní obyvatelia Ëarisilu. Inak sú ku mne všetci ľahostajní. Ale už som si zvykla a snažím sa tým veľmi netrápiť. Už dávno sa ukázalo, že šanca na zmenu je márna, a preto to musím brať tak ako to je.

Napríklad včera. Mama ma poslala po ovocie do našej záhrady a z jej výrazu som usúdila, že protestovať, že vonku je chladno, sa neoplatí. Zakrútila som sa do starého plášťa, čo som našla na spodku truhlice v predsieni a s malým košíkom som sa vybrala do nášho sadu. Všetko prebiehalo v poriadku, pokým sa tam neobjavili ďalšie deti, na čele s Nemíriel Sindorskou. Nechápem, ako som ju kedysi mohla nazývať kamarátkou. V skutočnosti je to zmija, ktorá chce zničiť všetko, čo by ohrozovalo ju, alebo jej ilúziu dokonalosti. Znova sa mi posmievali, ale tentokrát si odo mňa držali určitú vzdialenosť. Zjavne sa ma boja, čo ma na jednej strane teší a na druhej ma to mrzí. Nevšímala som si ich urážky, teda aspoň som sa tak tvárila, no keď som zdvihla hlavu smerom k oknu do maminej izby, uvidela som ju ako na celú tú scénu hľadí s krutým úsmevom na tvári. Očividne si užívala, ako ma ostatní ponižovali. Až vtedy sa mi slzy začali rinúť do očí a čo najrýchlejšie som odbehla dovnútra. Mama sa ani nesnažila tváriť sa, že to nevidela a ešte mi aj povedala, že Nemíriel má pravdu. Že som príšera, čo si tu nezaslúži byť...
Kiežby si tu bol... ty by si to určite dal doporiadku. Určite by si iným deťom nedovolil, aby sa mi smiali. Ochránil by si ma pred všetkými, dokonca aj pred mamou. Teda, aspoň to si predstavujem, že by si urobil, keby si tu bol...

Katrin nachvíľu prestala písať a pozrela pred seba. Snažila sa zahnať slzy, čo sa jej drali do očí a rozmýšľala, čo ďalej napísať. Chcela toho povedať omnoho viac, no keď opäť namočila brko do atramentu a priložila ho na papier, myšlienky sa rozutekali preč a namiesto slov na pergamene vznikla nepekná atramentová škvrna.
Zúfalstvom si povzdychla a odsunula sa od stola.

,,Už len toto mi chýbalo," zašomrala si popod nos a vyšla z knižnice s úmyslom nájsť niečo, čím by tú škvrnu zotrela. Nechcela použiť svoju mágiu. V poslednom čase keď sa snažila čo i len troška čarovať, v jej vnútri sa objavil nepríjemný bodavý pocit, ktorý ju ochromoval bolesťou. Nechcela si to priznať, no bála sa toho, čo to môže znamenať. Preto radšej nečarovala vôbec, v snahe vyhnúť sa bolesti.

Celebril sa zobudila na čudný buchot vychádzajúci z kuchyne. Unavene si pretrela oči a zvraštila čelo. To jej tá malá potvora, ktorá je jej dcérou nemôže dopriať aspoň hodinu kľudného spánku?
Buchot zosilnel a Celebril by odprisahala, že počula ako sa niečo rozbilo. So šomraním sa postavila z postele a vyšla von zo spálne. Chcela na Katrin skríknuť, ale v poslednej chvíli si to rozmyslela. Jej pohľad sa uprel na pootvorené dvere do knižnice. Zamračila sa.

,,Čo to má znamenať?" spýtala sa sama seba a potichu, aby ju dcéra nepočula, zišla po schodoch dole. Opatrne otvorila dvere dokorán a vedená svetlom zo sviečky vošla dnu.

Naskytol sa jej pohľad na knihy položené kade tade, len nie v policiach. No najviac ju zaujal kúsok pergamenu položený na stole, vyzerajúc na prvý pohľad nevinne, no Celebril tušila, čo asi obsahuje. Zobrala ho do rúk a prečítala si každé slovo, ktoré jej dcéra adresovala Aglanethelovi. Každým jedným písmenom v nej silnel hnev a keď sa dostala na koniec listu, so zúrivým výrazom ho začala trhať na márne kúsky.

V tej chvíli vošla do knižnice Katrin, nesúc handričku, ktorou chcela zotrieť škvrnu. Akonáhle zbadala svoju mamu trhajúc ten drahocenný zvitok pergamenu, skríkla. Handru pustila na zem a vrhla sa na mamine ruky v snahe zabrániť jej pokračovať v ničení listu.

,,Prestaň, prestaň!" kričala a kmásala ňou. Celebril ju však len odhodila na zem. Len čo bol list na franforce, otočila sa ku Katrin a s ľadovým výrazom v tvári ho pustila na zem.

Polovíla vzlykla.

,,Prečo si to spravila?" spýtala sa svojej mamy.
,,Prečo? Prečo ničíš všetko na čom mi záleží?"

,,Písala si mu aj iné listy?" zaujímalo Celebril. Z dcérinho výrazu usúdila že áno.

,,Nie," zaklamala Katrin a omylom pozrela na drevenú krabičku položenú na stole.

,,Ale, naozaj? Tak ti nebude vadiť, keď ti toto vezmem," Celebril rýchlo prešla k stolu a zovrela krabičku v rukách.

,,To je moje!" protestovala Katherinë.

,,Už nie je," povedala Celebril ľadovo a vpustila do dreva svoju mágiu. Krabička celá zčernela a v sekunde sa rozpadla na kúsky. Spolu s ňou sa rozpadli všetky listy, ktoré Katrin kedy svojmu otcovi napísala.

Celebril však ešte nemala v pláne odísť. Schytila dcéru za lakeť a prudko ju zdvihla.

,,Takto dopadne každý tvoj další pokus niečo tvojmu otcovi napísať. Je ti to jasné?! Už nikdy mu nič nenapíšeš, už nikdy sa o ňom ani slovom nezmieniš a už nikdy nebudeš tvrdiť, že odídeš do Stredozeme! Zmier sa s tým že tu ostaneš po celý zvyšok svojho biedneho života," s poslednými slovami ju ťahala von z knižnice, ktorú následne zamkla.

,,A sem tiež už nikdy nevkročíš!" Celebrilino rozhodnutie sa zabodlo do Katrin ako tisíc nožov. Vytrhla sa jej a s nenávisťou v očiach na ňu pozrela.

,,Nenávidíš ma?" spýtala sa jej Celebril s úškrnom.
,,Konečne k sebe prechovávame rovnaké emócie. No ešte jednu vec si zapamätaj Katherinë," zdôraznila jej meno.

,,Ty nemáš právo na šťastie. Nemáš právo na lásku. Nemáš právo absolútne na nič, okrem nenávisti. Lebo toto všetko si mi zobrala, len čo si sa narodila! Zobrala si mi šťastie, prinútila Valarov zobrať mi lásku. Zničila si život mne a tvojmu otcovi. Myslíš, že ťa miloval? To ťažko. Zničila si mu život Katrin a on len kvôli tebe musel odísť. A ver mi, nech je teraz kdekoľvek, nenávidí ťa rovnako ako ťa nenávidia všetci v Ëarisile."

,,Vymýšľaš si," nechcela jej veriť Katrin.

Celebril na ňu pozrela a naposledy sa k nej sklonila.

,,Skutočne? A ako to chceš dokázať?" pohŕdavo sa na ňu usmiala a odišla preč.

Katrin si sadla na zem a zahľadela sa do diaľky. Môže to byť skutočne pravda? Naozaj ju aj jej otec nenávidí? Keby mohla nejako dokázať, že jej mama sa mýli. Že Aglanethel svoju dcérku ľúbi.
No nemala ako.
Neostalo jej nič. Ani len tie listy, ktoré jej dodávali nádej.

Tak a môžete ma ukameňovať za neskoré pridanie kapitoly aj za jej totálnu nudnosť :D ja sa brániť nebudem :D
Ešte prezradím, že v ďalších kapitolách by sa už konečne malo začať niečo diať (no uvidíme či sa to splní :D)