THE DIVINE COMEDY /k.t.h./j.j.k/

7

Ráno, keď sa Yun zobudila a chcela si pretrieť svoje zlepené oči zastavil ju nápis čiernou fixou ťahajúci sa celým jej predlaktím.

Stretnime sa dnes o 21:00 pred "našou" kaviarňou. Musíme sa pozhovárať.

Nemusela ani dlho premýšľať nad pôvodcom tohto odkazu, už len ten škrabopis jej prezrádzal, že ním bol Yoongi.
Jednoducho sa postavila z postele a stále oblečená vo včerajšom tričku prešla chodbami až do kuchyne,ktorá bola taktiež prázdna ako celý dom. Hlavou sa jej prehnala spomienka na Jungkooka a ich hádku. Nie, že by jej nejak obzvlášť chýbal.. ale aj tak sa bála, že by ju po včerajšku opustil. Nemyslela to tak, teda.. aspoň väčšinu vecí, čo mu povedala.

Z vysokej poličky vybrala keramickú misku spolu s ovsenými vločkami, ktoré boli položené hneď vedľa. Z chladničky vybrala mlieko stojace osamotené vo dvierkach. Pohľad do Yuininej chladničky bol vážne na zaplakanie. Jedno mlieko, pár vajec, špenát a syr, ktorý najskôr okúsil už všetky štádiá plesne.

Sadajúc si na barovú stoličku otvorila mlieko a naliala ho do misky. Popravde ju ani veľmi neprekvapilo, že z mlieka bola už najskôr smotana. Pár krát sa ním prehrabla, keď ju oči začali páliť a následne z nich vypadli prvé slzy.
"Som tak úbohá!" Vzlykla a zo stola zhodila misku, ktorá sa následne roztrieštila na malé kúsky. Zakrývajúc svoje opuchnuté oči Yun položila svoju hlavu na stôl, keď počula za dverami štrnganie kľúčov.
"Som doma!" Zacingalo v jej ušiach, keď Jungkook vošiel do kuchyne,no ostal zarazene stáť na prahu, keď zbadal plačúcu Yun.
"Stalo sa niečo?" Tašky s nákupom hodil na linku, kde sa všetky potraviny rozsypali. Yun pozorovala ako sa pomaranč kotúľa dole linkou, až spadol na zem priamo k rozliatemu mlieku.
"Odkiaľ máš na to všetko peniaze?" presmerovala svoj pohľad na zaskočeného Jungkooka a pár krát zaklipkala očami, aby odohnala slzy.
"O..o to sa nestaraj Yun, preboha. Čo sa stalo?" Podišiel k nej a uväznil ju v pevnom objatí.
"Myslela som, že si odišiel." Roztraseným hlasom pred ním priznala svoje obavy a Jungkook sa usmial sám pre seba.
"Nie, nenechal by som ťa v tom zlato.." udelil jej letmý bozk na čelo a Yun sa k nemu ešte pevnejšie pripútala. 
"Po takejto hádke určite nie, možno nabudúce." Snažil sa ju rozveseliť, no to bolo v tejto chvíli nemožné, pretože Yun vedela, že hádky podobného typu prídu a bude ich veľa. Zatiaľ čo ju držal v pevnom objatí jej upokojujúco prechádzal prstami vo vlasoch a Yun sa zas cítila v bezpečí. Vždy ju dokázal dostať do tohto stavu a to na ňom milovala.

*

"Kam ideš?" Jungkook otvoril jedno oko, aby zazrel Yun, ktorá sa snažila nepozorovane dostať von cez vchodové dvere.
"Nezabúdaj, že počujem tvoje myšlienky, tak ak premýšľaš nad útekom predo mnou, nečakaj, že zaspím." Preniesol svoj rodičovský monológ, počas ktorého Yunseo pár krát pretočila očami.
"A teraz mi povedz kam ideš a prečo nechceš, aby som o tom vedel?" Postavil sa z pohodlného kresla a ukladajúc svoje ruky do hlbokých vrecák mikiny pred ňou zastal.
"Jungkook preboha, nemôžeš byť všade so mnou. Je to otravné!" Paže si z trucu prekrížila na hrudi, keď sa Kook oprel o stenu vedľa neho. Yun mala pohľad sklopený k zemi a Jungkook po nej prebehol očami. Na holých nohách mala vysoké opätky a zvyšok jej outfitu zakrýval dlhý kabát.
"So Sugom?" Vypleštil na ňu oči a ostal zaskočene stáť, keď si uvedomil, že ak by ju neodhalil, nikdy by mu o tom nebola povedala. Povzdychol si skôr pre seba stále nechápuc ako môže aj po tom všetkom ísť za ním. Keď sa však pohla o kúsok dozadu Jungkook rukou vystrelil po jej zápästí, ktoré pevne zovrel.
"Nikam nejdeš!"
"Nemôžeš mi zakázať sa s ním stretávať!"
"Nebudem sa o tom s tebou viac baviť. Nechcem, aby si sa s ním bola ani jednu ďalšiu sekundu a ak ma nemieniš počúvať, tak tu ani nemusím byť." Uprene na ňu hľadel, v jej očiach čítal ako v otvorenej knihe. Bola zranená.
"Fajn, tak už vypadni." Vytrhla sa mu zo zovretia a otvorila vchodové dvere, cez ktoré dnu vtrhol studený vietor.
"Vážne to chceš?"
"Si pre mňa cudzí, ako ti vôbec môžem veriť? Ako môžem vedieť, že mi neklameš?!" Prehrabla si vlasy, zatiaľ čo sa neprestávala mračiť Kookových smerom.
"Yun.. z chrbta mi vyrastajú krídla, ktoré záhadne miznú pod oblečením, vážne máš pochybnosti?"
"Prepáč, proste ti neverím.."
"Tak fajn, potom sa asi rozlúčime." Nemalo zmysel ju ďalej obťažovať, keď mu neverí. Proste sa vráti domov a nájde si ďalšieho človeka, ktorého bude strážiť niekoľko rokov a potom sa na ňho jednoducho vykašle..
"Zbohom!" Zvrieskla a sama vyšla za dvere pričom nimi poriadne tresla. Takže je to koniec? Skvelé!

Rozhodla som sa to tu seknúť,aby bola budúca časť pekne pokope, lebo bude celkom dlhá, ako mám pravdu povedať.

No a chcem vás ešte chvíľu ponapínať pred 19+ časťou.
;