Dangerous Boy

24. Nádych, výdych

Abraham

Ja musím byť mega šťastný človek. Ráno po telefonáte s An som pochopiteľne už nedokázal zavrieť oči, takže som zostal hore a venoval sa niečomu príjemnejšiemu - písal som piesne. Teda jednu. Neviem, čo ma to napadlo, no dookola opakujem jednu vetu. Bola chyba milovať ťa. Z nejakých dôvodov ma nenapadalo nič iné. Zakaždým, keď som si spomenul na ňu, do hlavy mi nabehla táto veta, pochádzajúca z hĺbky mojej duše. Premýšľal som veľmi dlho nad slovami Anabelle, v duchu si prehrával celú moju minulosť, prešiel si tie tri mesiace, čo sme sa s Anette hádali a dospel som k záveru, že to decko nebolo moje. Veď predsa už vtedy spávala s Michaelom. Je síce pravda, že už sa teda na ňu nemusím hnevať a so mnou to nič spoločné nemalo, no aj tak cítim k nej odpor, z dokázala niečo také urobiť. Síce sa jej nečudujem, mať s Mišom decko, to je dosť zlé. A možno preto sa ho zbavila. Že s ním to dieťa nechcela mať. Ale zase sa vraciame späť na začiatok, pretože mi sama povedala, že bolo moje. Ide mi z toho vybuchnúť hlava. "Dobré ránko, ty si už hore?" Naplašila ma Linda na balkóne, až som skoro nadskočil. Skontroloval som hodiny na mobile a uvedomil som si, že som hore už osem hodín. Baterka už mŕtva, takže musím pohľadať nabíjačku. "Zobudil som sa len pár minút pred tebou." Keby jej poviem, že som nemohol spať a ešte kvôli čomu, tak by sa to určite nezaobišlo bez zbytočných otázok a presne tomuto som sa chcel vyhnúť. "Ah, tak dobre. Na aké procedúry pôjdeme dnes?" Obkročmo si na mňa sadla, čím si vyslúžila celú moju pozornosť. "Možno by som šiel na nejakú masaaž, alebo do bazéna či vírivky." Nechcem ísť na tie špeciálnejšie debiliny, nie som chorý, aj keď taký bahenný zábal mozgu by som potreboval. Alebo rovno do pľúc naliať betón, to by som bral všetkými desiatimi. Linda sa len súhlasne usmiala a pohýbala panvou dopredu a dozadu. Ja viem, že som mal na to niečím zareagovať, mrzí ma to, ale nemám náladu, toto by nebolo dobré. Všimla si, že so mnou niečo nie je v poriadku. A zase tá blbá otázka, čo mi je. Ešte keby som si vedel niečo vymyslieť, no nič ma nenapadalo. A tak som použil môj starý trik, že ju budem bozkávať dovtedy, kým na to zabudne. Čiže som sa ešte premohol, postavil sa aj s ňou na rukách, prešiel s ňou aj do spálne a tam som sa len čudoval, že som spal len hodinu aj pol a ešte stále vládzem žiť.

To krásne ticho, vyložené nohy, neviem čo mi na ne dali, asi nejaké uhorky mi tam našvacali, aj na tvár, mal som chuť  zjesť ich, ale rýchlo ma to prešlo, keď som si ich predstavil na nohách. Na tie nohy mi to dávali až potom, čo mi zakryli oči, takže preto neviem, čo to je. Kľudne mi ich môže olizovať aj pes. Ale čo je najlepšie, som tu sám, nikto sa so mnou nerozpráva, Linda šla na manikúru a pedikúru a ja si užívam masáž tváre a o chvíľu a chrbta. Taký relax. Akurát že stále musím nad ňou rozmýšľať. Vŕta mi v hlave,  prečo to urobila. A prečo je tu. Nepoznám odpovede na tieto otázky a to ma núti aby som ich hľadal sám. A neviem kde. Proste si premietal v hlave náš prvý a posledný rozhovor, jej pohľady. Snažil som sa jej čítať z očí, no podľa pamäti je to ťažko.  Však sme sa len zabíjali pohľadmi. Možno tam naozaj nebola kvôli mne. No aj tak to praskne a budem mať z toho zle aj ja. Musím ju nejako presvedčiť aby odtiaľ odstúpila. Porotcovia ju totiž chcú poslať do finále a to ja nemôžem dopustiť. Ani nechcem. Nezaslúži si byť až tak ďaleko.  Ľutujem, že ju vôbec poslali ďalej. Keby to bolo na mne... Aj keď už viem prečo ju poslali ďalej. Alebo nie.  Predsa nadržaný bol z nej len Jorge, ženy nemohli byť. Alebo áno? Uznávam, aj ja by som bol, keby som nevedel, o koho ide. Takto som len rozmýšľal, čo tu chce a na vzrušenie nebol čas. Aj keď uznávam a priznávam, aj ja som si ju obzeral. Bola naozaj krásna, len keby mala aj toľko rozumu ako sexepilu. Typická kráska. A to som kedysi dúfal, že ona je iná, nádherná a inteligentná zároveň, ale v jednej sekunde ma z môjho presvedčenia vytrhla. Keďže som si nemohol cez tie uhorky prstami zatlačiť slzné kanáliky, bol som prinútený si aspoň zahryznúť do pery, aby som to potlačil. Čo však neušlo masérke. "Deje sa niečo, pane?" Ježiš, to som taký starý? Že pane. V duchu som rozmýšľal, či jej niečo povedať, alebo to nechať tak. Veď predsa na masážach sa rozprávajú medzi sebou, či? "Zomrelo vám už niekedy dieťa?" Bože naozaj som to vyslovil? Tie slová znejú nahlas ešte horšie ako v mojej hlave. "Ou, pardon. T-to som nevedela." Zostala ľaknutá a tak som ju rovno ubezpečil, že je to v pohode. Práve som si verejne priznal, že bolo moje. Bol môj. Ani si nechcem spomenúť na meno, ktoré sme s Anette vymýšľali, lebo sa tu rovno rozplačem.