Dangerous Boy

43. Deti

Abraham

Ráno som sa zobudil v jej posteli, s ňou, spokojne spiacou na mojej hrudi. Ako za starých čias. Takto sa mi to páči. Usmial som sa sám pre seba a položil si hlavu opäť na vankúš, aby som nebudil Anette. Moja kráska už zajtra odchádza a ja neviem, čo s tým. Miluje ma a ja ju tiež. Ale nezostane tu. A ja ju nemôžem do toho nútiť, pretože všetky akcie z uplynulých troch týždňov sa presunuli na nasledujúci a tak nebudem asi stíhať ani spať. Skvelé. Ale naozaj to stálo za to. Získal som si ju späť. Z myšlienok ma vytrhlo cinknutie správy, tak som sa v rámci možností snažil vyhrabať telefón tak, aby som sa priveľmi nehýbal. Písal mi Juan, poslal mi video malej, ako sa smeje. Spomínal som už, že mám neterku? Teda krstnú dcérku? Je to najkrajšie dievčatko na svete. Potichu som sa na tom zasmial a pustil si video ešte raz, na čo sa prebrala Anette. "Ahooj." Vtisol som jej pusu na čelo hneď, ako zaregistrovala moju prítomnosť. "Ahoj." Jemne sa usmiala a pozrela mi do telefónu. "To je kto?" Podozrievavo sa spýtala, keď zbadala fotku malej na mojom pozadí. "To je moja dcérka." Trošku som ju chcel ponaťahovať. Prudko sa odlepila z mojej hrude a vyplašene na mňa pozrela. "Čo!? A to mi hovoríš len tak?" Videl som, že má tlak dvesto na tristo, tak som sa len úprimne zasmial. "Krstná dcéra. Juan má dieťa." Hluk z kameňa, ktorý padol z jej srdca, sa nedal prepočuť. "Ty si somár." Hodila do mňa vankúš. A ďalší. A potom ma začala s ním biť. "Hej, kľud, dobre?" Vytrhol som jej vankúš z rúk a pozrel sa na ňu tak, že ak sa ma s ním ešte raz dotkne, ten vankúš pristane na nej. "Také šoky mi už nerob." Zamrnčala a opäť na mňa klesla. "Pokiaľ viem, to ty si tu včera mala rozložené tehotenské testy." Obránil som sa a objal ju okolo pliec. "Našťastie negatívne." Spokojne vydýchla a nachvíľu zostalo ticho. "Plánujete deti?" Prerušil som chod jej myšlienok, no aj tak dlho neodpovedala. "Áno." Nadvihla sa na lakti smerom ku mne. "Teda, už asi nie." Zmätene prehovorila. "Nechceš deti? Či ako to mám chápať?" Asi som vedel, kam tým smeruje, ale chcel som to mať potvrdené priamo od nej. "Chcem. Ale nie som si istá, či s ním." To povedala najtichšie, ako vedela. Akoby sa bála povedať to nahlas. "Myslíš, že by nebol na to vhodný?" Áno, ja viem, že rýpem, ale chcem všetko vedieť. Zúfalo si povzdychla. "Ale áno. On by bol skvelý otec, ale neviem, či by som bola s ním šťastná. Máme veľmi rozdielne názory na výchovu detí. Ale to nie je taký závažný problém, v konečnom dôsledku sú to podobné metódy. No len vieš, čo ak on nie je ten, kto by mal byť otcom mojich detí? Rozumieš mi?" Naklonila hlavu na jednu stranu a popri tom sa mi hrala s prstami. Slabo som pokýval hlavou. "Rozumiem. Ale, Anette, toto musíš vedieť len ty." Skonštatoval som s úprimnou ľútosťou v hlase, pretože stále tajne dúfam, že ja som predurčený byť otcom jej detí. "Vy s Lindou plánujete deti?" Prešla na nás dvoch a ja som opäť nevedel, ako jej odpovedať. "Zatiaľ nie. Linda ešte študuje, ja si plním kariéru a k tomu máme troch chalanov, ktorí si už aj tak vyžadujú veľa pozornosti. Niečo už o tom spomínala. Ale ja zatiaľ nechcem nič vážnejšie." Ľahostajne som mávol rukou, na čom sa Anette len zasmiala. "Pamätáš sa, keď si mi na Anabellinej svadbe vravel, nech si ťa vezmem?" Mala sklonenú hlavu a občas sa na mňa pozrela, no akoby sa mi hanbila pozrieť do očí. Bola roztomilá. "Ako by som na to mohol zabudnúť. Aj keď som mal len dvadsať, vedel som, že s tebou chcem stráviť zvyšok života." Zachechtal som sa nad tou spomienkou a potom sa pozrel na ňu, priamo do jej očí. "A stále chcem." V tej chvíli sa v jej očiach objavilo prekvapenie, zmätenie, šťastie a všetky rôzne emócie dohromady, no každú z nich som vedel rozoznať a dokonalo som tomu rozumel. "Myslíš to vážne?" Zalapala po dychu, no ani som sa jej nečudoval. Mňa by tiež zarazilo, keby mi toto povie. Nič som jej nepovedal, len som jej pozeral hlboko do očí a to jej muselo dať jasnú odpoveď. "J.. ja som v šoku." Povedala mi po chvíli a pozerala sa všade okolo seba, len nie na mňa. "Vidieť to na tebe." Skonštatoval som a chcel sa už konečne posadiť, no v tej chvíli som bol opäť ňou pritlačený na vankúš. "Čo je, zlato?" Prekvapene som zamrmlal a čakal, či mi ukáže, čo má v pláne. Sadla si na mňa obkročmo a neodolateľne sa usmievala. "Urob mi to dieťa hneď teraz, nech máme vážnejší dôvod spolu zostať." Zapriadla mi pri uchu, čo ma úplne vykoľajilo. Začala ma bozkávať na pery, krk, hruď, všade, kde dočiahla, potom sa opäť vrátila k mojim ústam a tam roztancovala naše jazyky. S radosťou som súhlasil a v tejto chvíli mi je skutočne jedno, čo budem robiť ďalej. Chcem ju a hotovo.