Dangerous Boy

51. Zranenia

Abraham

Ten pes ma musí tak veľmi milovať, keď ma ani do práce nepustí. Kde som urobil chybu, keď som ho vychovával? Ehm, ok, to vyznelo, akoby bol Cleo moje decko. Ako by sa choval, keby tu bol Tobias? Ako by som sa choval ja, keby tu bolo moje dieťa, ktoré by bolo skutočne moje biologické? Aký paradox, že toľko dievčat v mojom okolí ma už obvinilo, že som otcom a nikdy to pravda nebola. A keď už sa naozaj niečo také stalo, Anette to predo mnou tajila. Asi som skutočne zlý človek, keď mi život pchá do cesty toľko zákerných prekážok. Z myšlienok ma vytrhlo opätovné štuchnutie môjho psa do mojej nohy. "Jaj, ty si ešte tu?" Pokľakol som si k nemu a pohladil ho po chlpatej hlave. "Keď budeš dobrý, o rok tu budeš strážiť jedno maličké bábätko." Vtisol som mu letmý bozk na nos, veď aj jeho ľúbim, a šiel si prezliecť tričko, ktoré mi môj milovaný počas môjho chodu myšlienok stihol roztrhať. "Abe, to čo si Cleovi hovoril?" Prišla za mnou Linda, ktorá pravdepodobne počula nás rozhovor. Oblial ma studený pot, keď sa mi do uší dostali jej slová. "A čo som mu hovoril?" Skvelé, zase idem zo seba hrať blbého, veď prečo nie. "Niečo o dieťati." Nechápavo sa zatvárila a potom pokračovala. "A o rok. Nezdá sa ti to príliš skoro?" A teraz by sa asi patrilo povedať jej, že s ňou chcem byť do konca života a založiť si s ňou rodinu. "Hádam si nemyslíš, že by som tak rýchlo chcel deti? Prosím ťa, len som pozeral inzeráty na malé akity. Chcem kúpiť nového psa." Zahovoril som to a sústredil sa na zrkadlo, v ktorom som videl svoje svaly, čiže som to chcel nejako zakamuflovať, nech si to aj Linda všimne, onemie a prestane myslieť na debiliny a mne dá s takýmito stupiditami pokoj. "Ale prečo si potom povedal bábätko? Ja som z teba totálne zmätená. Raz mi hovoríš to, potom druhé, v jednu chvíľu sa ku mne správaš, akoby som bola bohyňa a inokedy ako prašivý pes. Čo robím zle, keď si na mňa takýto? Ja viem, že to s našim rozhovorom nemá nič spoločné, ale už mi to lezie na nervy. Proste takto sa to nedá." Z jej slov ma zamrazilo. Nevedel som, že to takto vníma, aj cez to, že som sa k nej snažil byť milý. "Linda, prepáč mi to." Na nič iné som sa nemohol. Bolelo ma vidieť ju uplakanú, ako stojí medzi dverami s opretou hlavou o zárubňu a hľadí do zeme. Neodpovedala mi, len sa stále vyhýbala priamemu očnému kontaktu. "No tak, Linduš, nerob mi to." Podišiel som k nej a vzal jej tvár do dlaní. "Prečo to robíš?" Nechápavo pokrútila hlavou. Zatvoril som oči a zhlboka sa nadýchol, vnútri som rozmýšľal, či táto výmena názorov nás vzťah len posilní alebo rozdelí. "Ja neviem. Proste som nevedel, že si taká... taká seriózna. Ja ťa neskutočne ľúbim a naozaj ťa beriem ako za moju plnohodnotnú partnerku, ale nie som zvyknutý na serióznosť 24/7. Tá sranda k môjmu životu patrí, je to moja neoddeliteľná súčasť." Pokrčil som ramenami a dúfal, že to pochopí. "Nemôžeš to brať tak, že by som bol na teba zlý. Nie. Týmto ti dávam len najavo, že si pre mňa niečo viac a že ťa mám naozaj rád. Veď aký by to bol vzťah bez navzájom si robenia zle?" Brnkol som jej prstom po nose, na čom sa len jemne zasmiala a smrkla. "Vždy ma vieš očariť svojim šarmom." Venovala mi úprimný úsmev, no aj tak ma trápili jej uplakané oči. Letmo som pozrel na hodiny pri mojej posteli, zistil som, že meškám, no nechcel som ju teraz opustiť. "Linda, ja - ja už budem musieť ísť." Neochotne som zo seba vykoktal. "Jasné, chápem." Zotrela si slzy z líc. "Mrzí ma to." Vyčaril som ospravedlňujúci výraz, ktorý mi aj tak nepomohol, ale už som musel utekať.