Dangerous Boy

54. Hosť

Abraham

Neviem sa vynadívať na tú krpaňu, ktorá si ma dokázala získať jedným pohľadom z očí do očí. Z jej úsmevu vyžaruje detská úprimnosť a energia, ktorú mi s radosťou odovzdáva. Roztomilo priskočila k jej kamarátom, teda ako ona povedala, k Noahovi, Alii, Lune a Domenicovi. Vôbec som sa necítil blbo, že tie decká mi sú len niečo nad pás, cítil som sa tam fajn, uvoľnený a prestal som myslieť na povinnosti. Eissa ma dokonalo zabávala a prinútila ma dokonca zahrať si s nimi futbal. Keďže ja som bol silnejší, jej kamaráti boli proti nám dvom. Spoločne sme to utihali na 4:5 pre nich, ale tak viete, deti, kto by ranil ich mladú dušičku väčším počtom gólov. Napriek tomu som tam len tak nestál a nepozeral sa na nich, usilovne som sa zapájal do hry. Až pred malou chvíľou sme skončili, keď si Alia nešťastne poranila nohu tým, že skočila na väčší kameň a šmykla sa. "Prečo máš obviazanú ruku? Aj tebe sa niečo stalo?" Spýtala sa ma Eissa keď som si zaväzoval šnúrky na topánkach. "Nie, to je len také menšie zranenie." Pohladil som ju po predlaktí a usmial sa na ňu. "A bolí ťa to?" Naklonila hlavu na jednu stranu. Len som pokrútil hlavou a odvetil, že to čoskoro bude zahojené a obväz pôjde dolu. "Abe, prídeš ešte niekedy sem? Chcela by som si ešte s tebou zahrať futbal." Povedala mi keď videla, že sa už chystám na odchod. Aj ona by už mala dávno byť doma, keďže sa stmieva. "Prídem. Kedy pôjdeš domov? Nemala by si byť takto neskoro ešte vonku." Keď som to dopovedal, zahanbene sklonila hlavu a pozerala si na bosé nohy. "Ja neviem, kedy mám byť doma. Mamina ma už určite hľadá, ale ja sa bojím ísť sama po tme." A čo nepovedala skôr. "Tak ja ťa zoberiem domov. Ale musíš mi ukázať kde bývaš." Chytil som ju za ruku a ona ma začala viesť dolu ulicou osvietenou slabými lúčmi zapadajúceho slnka. Doviedla ma pred malý schátraný domček s drevenou bránkou a za ňou sa rysovala silueta psa. Spoza bránky vykukla, tipujem, jej mama a keď ma zbadala, div že neskolabovala. "Eissa, koľkokrát som ti vravela, že sa nemáš rozprávať s cudzími ľuďmi?" Chytila ju za predlaktie a začala ťahať dovnútra. "Nie mami, on ma sem doniesol, lebo som sa bála ísť sama po tme." Videl som, ako sa zasekla v pohybe a potom len pozrela na mňa. Kývla na znak vďaky a nadzdvihli sa jej kútiky úst. Kývol som jej naspäť a otočila sa na odchod, mysliac na veľkú náhodu, ktorá ma dnes stretla.

Kým som sa cez dopravné zápchy dostal domov, bolo niečo po polnoci. Časť z toho je samozrejme moja chyba, mal som si zapamätať, kade som šiel. Aj nájsť moje auto mi trvalo hodnú chvíľu. Domov som sa vrátil živý a zdravý bez psychických či fyzických zranení, ak nerátame moju ruku a hlavu. "Kde si toľko bol? Bála som sa o teba!" Vyletela na mňa bez pozdravu, celá rozklepaná. Moja chuderka. "Už som tu, neboj." Vtisol som jej bozk na čelo a privinul si ju k sebe. "Prečo si mi nezavolala?" Pozrel som sa na môj mobil, ktorý sa mi nezapol. Aha. "Bol si nedostupný." Vzala telefón medzi palec a ukazovák a zamávala mi ním pred tvárou. "Prepáč mi to." Vyčaril som ospravedlňujúci výraz. "No ale kde si vlastne bol? Volala som aj Ane a tá povedala, že netuší, kde si." Trochu som sa zarazil, ale viac ma štvalo to, že neviem, či Linde o Eisse povedať, alebo ju ani nespomínať. Ale chcel som sa s ňou o tento pekný zážitok podeliť. "Predstav si, bol som sa len poprechádzať. A zrazu za mnou prišlo jedno dievča, že ma nepozná a chce vedieť, kto som." Ohúrene som začal rozprávať. "Tak to určite bola nejaká baba, ktorá chcela len upútať tvoju pozornosť." Skonštatovala otrávene, čím moje potešenie len zväčšila. "Nie. Ona nemala viac ako osem rokov. Bolo to len dieťa, Linda. Chcela sa so mnou hrať." Divne po mne pozerala a pravdepodobne si dávala dokopy, či som to ja, alebo ma vymenili mimozemšťania. "Nevrav mi, že si s ňou šiel!" Nechápal som, prečo takto reagovala. Veď to nie je nič zlé, nikto ma nefotil, nikto odo mňa nič nechcel. "Len sme si spolu zahrali futbal. Nemusíš hneď robiť scény, nič iné odo mňa nechcela." A razom som mal pokazenú náladu. "Ja nerobím scény, ale prečo strácaš čas týmto? Nebol si náhodou v práci?" To mi teraz chce vykričať, že som konečne nepracoval? "Linda, tie státisíce na mojom účte ti nestačia? To už nemám právo ani na to, aby som si nachvíľu urobil prestávku? Dobre, ako chceš, idem sa osprchovať, ak ti to nevadí. A neboj, aj tam ma čaká niekoľko telefonátov. Takže budem pracovať." Pritakal som jej a zdvihol sa z pohovky. Krv vo mne len tak vrela, no dúfal som, že ma studená sprcha schladí.