Dangerous Boy

70. Narodeninový telefonát

Anette

Karma mi opláca dvojnásobne všetko, čo som včera večer urobila. Je mi zle asi tak, že by som vyvrátila aj všetky orgány, keby som mohla. Keby som bola vedela, že to takto dopadne, nikdy by som nesúhlasila s pozvaním na ten koncert. Jediná vec mi ale nejde do hlavy. Som si istá, že všetok alkohol sa už zo mňa dostal. Oťapenosť a bolesť hlavy neriešim, ale naozaj mi je tak zle, že už som tu dvakrát odpadla, zvracala a najradšej by som sa podrezala, aby mi už takto nebolo. Ale ako som vravela, karma je sviňa. A do toho ma bolia aj zápästia. Objavili sa mi tam nepekné krvné podliatiny, ktoré sa mu bojím ukázať. Neviem ani prečo, ale krátka nechcem, aby ich videl. Aj keď si ich už všimol, neviem. Aj keď mám dlhé rukávy. "Si v pohode?" Zaklopkal mi na dvere a asi chcel vojsť, ale zamkla som sa. Postavila som sa a pridržiavala sa studenej kachličkovej steny, aby som zase nezletela a odomkla. Vyšla som ako živá mŕtvola, normálne že môžeme natáčať The walking dead. Ani masku nepotrebujem. "Nie som v pohode." Chytila som sa za žalúdok a snažila sa v sebe udržať to, čo vo mne zostalo, aj keď netuším, ako. Mám asi bezodný žalúdok. "Daj si toto, celý deň si nič nejedla." Dostala som do rúk mini piškótky a niečo čo sa podobá rožku. Och, zase budem na suchom. "Fuj, daj to odo mňa preč." Hneď, ako som to totiž uvidela, mi nadskočilo všetko tráviace v mojom tele, dokonca ani oči neboli spokojné s tým, čo vidia. "No nie, pekne to zješ. Nebudem riskovať že ti bude zle ešte aj od hladu." A zase má ten otcovský pud, že sa musí o mňa postarať. Ja sa nesťažujem, ale ja to vážne nechcem jesť. "No tak, daj si pre mňa aspoň jednu." Vystrúhal smutnú grimasu a hypnotizoval ma pohľadom dovtedy, kým som sa aspoň nepohla. "No dobre." Rezignovala som a zahájila boj s tou malou odpornou piškótou, ktorá sa mi snažila napraviť tráviaci systém. Vložila som si ju do úst a hneď, ako sa dotkla môjho jazyka, som mala v krku ďalšiu várku zvratkov. Ale toto dám. S odporom som ju požula a prehltla. "Ale no tak, prehltla si už aj horšie veci." Podpichol ma. "Táák a teraz za Eissu." Podal mi ďalšiu, za čo som ho zabila pohľadom, ale bála som sa, že zase odpadnem, tak som to radšej zjedla. "Za Leóna." A takto vymenoval celú svoju rodinu a našich priateľov, až pokým som ich nezjedla dostatočné množstvo, že si môj žalúdok uvedomil, že v ňom je jedlo. "Tak a už do mňa nenatlačíš nič." Odfúkla som si a vyvalila som sa na posteli. "Nič, nikoho, ani seba, jasné?" Zavrčala som, keď mi rukou prešiel po bruchu. "Čo sa hneď plašíš? Tvoj včerajší výstup mi stačil." Obránil sa a otočil sa mi chrbtom. Ovesila som sa na neho zozadu, lebo mi ho prišlo, chudáčika, ľúto, že na neho kričím aj bez príčiny. "Prepáč. Neviem, prečo som taká háklivá." Pobozkala som ho na líce a tak ho aj presvedčila, nech sa opäť obráti ku mne. "Plašia sa ti hormóny." Skonštatoval a ukryl ma vo svojom náručí. Konečne sa cítim lepšie. Som taká rada, že som mu nevyklopila úplne všetko, lebo to by sa so mnou už nebavil. "Nemáš mať krámy, alebo tak? Vlastne nie, to je ešte ďaleko." Ouou, počkať. Ten chalan to vie lepšie než môj kalendár. "To ty vieš ako?" Nadvihla som sa na lakťoch a pozorovala jeho výraz tváre. "No vieš, my muži máme v hlave taký malý kalendárik, kde si poznačíme, kedy mali naše ženy menzes a vypočítame si, ktorý týždeň netreba kupovať gumy a vyhýbať sa ostrejším kritikám na vašu osobu, len tak pre istotu, aby sme zostali nažive." Vysvetlil mi a zaškeril sa. "Takže kalendárik." Zmätene som prikývla a nahmatala pri sebe malý vankúš. "Takže nažive, hovoríš." Strelila som mu do ksichtu vankúšik. "Ja ťa môžem zabiť aj keď nemám krámy." Ešte raz som ho zbila a on nahmatal niekde pri posteli jeho veci a hodil to do mňa. Mne vtedy vzápätí prišlo zase zle, ale z niečoho iného. "Ty si fajčil?" Zvraštila som obočie a hodila na neho jeho tričko smrdiace od cigariet. "Možno trošku?" Zaujímalo by ma, pri akej príležitosti. A kedy vlastne. "Prečo?" Nechápem to. Nikdy predtým to neskúšal. Či ešte o niečom neviem, čo sa stalo za tie tri roky? "S Leónom som si jednu zapálil, no Bože." Zagúľal očami. "Dnes ráno, dosť si ma v noci vytočila. Tak som sa nejako chcel ukľudniť." Pokrčil ramenami a udržiaval očný kontakt so stenou. Veď dobre, je to jeho vec, ale istým spôsobom ma to obpudzuje. Nemôžem si pomôcť, mne to príde nechutné. "To si šiel taký zafajčený za mnou do postele?" Fľochla som na neho, zatiaľ čo on sa tváril úplne ľahostajne. "Nie, veď som sa prezliekol do pyžama ešte. Síce som bol na teba naštvaný, ale nechcel som, aby si sa pri mne zadusila v spánku. Aj mne je nepríjemný ten pach." Postavil sa z postele a chvíľu sa prechádzal po izbe. "Nechcela si zavolať Lukášovi?" Pozastavil sa a mne skoro srdce vyskočilo. "Dobre." Povzdychla som si a šla do kúpeľne, niekam, kde ma Abraham nebude vidieť ani počuť. Roztrasenými rukami som vytočila jeho číslo a počúvala, ako pípanie prestalo a v mobile sa mi opäť objavili ostatné kontakty. Zrušil ma. Skúsila som to znovu, tentokrát to nechal zvoniť. A odkazovka. Dobre, tretíkrát a potom sa vzdávam. "Čo chceš?" Tentokrát to zdvihol na prvé zazvonenie. "Lukáš, prosím ťa, porozprávajme sa." Vydýchla som a v duchu si chystala predslov, čo mu poviem. "Ja sa s tebou nemám o čom baviť. Ty si ma začala podvádzať." Srdce sa mi rozbúchalo ako splašené. Moje mozgové bunky a všetko vo mne mi kázalo, aby som sa mu priznala a bola by to pre mňa uľahčujúca okolnosť. "Nezačala. Prečo by som mala?" Aha, takže pokračujem v klamstve. Beztak som hrozný človek, tak prečo si to neokoreniť. "No to musíš vedieť ty. Ja sa to sám seba tiež pýtam." - "Dopekla, nič som neurobila." Ja si tak veľmi protirečím. Čo len budem robiť, prečo som sa dostala do takejto kaše? To zato, že som taká sprostá. A zamilovaná. "Ako mi chceš potom vysvetliť to, že sa vláčiš po koncertoch a súťažiach so svojím bývalým, ktorý ti, mimochodom, pokazil život?!" Zavrčal do telefónu, až som si ho musela odtiahnuť od ucha. "Dobre, máš pravdu. Pokazila som si život a on sa na tom podieľal. Ale nebudem mu to dávať za vinu a nenávidieť ho do konca života. To ale neznamená, že s ním niečo mám!" Priznaj sa mu. Nebuď blbá. "Tak prečo nejdeš domov už teraz? Už je po koncerte aj po súťaži. Čo tam ešte robíš?" Idem sa asi zabiť. Seriózne. "Luky, ja... potrebujem si oddýchnuť." Zašepkala som a v duchu si prehrala celý môj život. Dopekla, žijem si perfektne, nepracujem a mám skoro neobmedzené konto, čo viac si priať? Dokonalý vzťah... "Anette, prečo si myslíš, že chcem, aby si nepracovala? Aby si oddychovala pokiaľ môžeš." Znel tak milo a zároveň zúfalo. A ja som myslela, že sa rozplačem. "Lukáš, lenže tu ja pracujem. Nebaví ma len sedieť doma, chápeš to? Prosím, dovoľ mi byť tu. Aspoň do konca prázdnin, nech som s nimi a vrátim sa do starých koľají." Zafňukala som. Svojim spôsobom som mu neklamala. "Ja... ja som strašne zmätený Anette." Aj ja som. "Jediné, čo od teba chcem, je trocha voľnosti. Chcem si ešte užívať a robiť si čo chcem pokiaľ môžem. Teda s tým že mám teba. Necháp to zle." No to si zo mňa robíš srandu, že si kvôli tomu začnem obhrýzať nechty. "Prosím ťa, nerob mi to." Takmer plakal do telefónu a mne sa tiež hrnuli slzy do očí.  "Lukáš, ja si takto život nepredstavujem. Chcem tu zostať, pokiaľ mám možnosť." Triasol sa mi hlas a prehĺtala som každý náznak plaču. "Dobre. Ale ak sa ťa čo i len dotkne, zabijem ho." Oznámil mi tvrdým hlasom, mne sa uľavilo, no zároveň mi prišlo zle zo snímkov zo súťaže. Asi som v koncoch. "Nemaj strach." Zamrmlala som a rozlúčili sme sa s tým, že ak mu budem klamať, je po mne.