Dangerous Boy

69. Opiješ sa, ešte aj pravdu povieš

Abraham

Môj plán na tento večer bol asi taký, že prídem, odspievam, pozdravím sa s ostatnými ľuďmi, zabavím sa a miesto toho sa môj plán zvrtol na hádku s Anette a následné premýšľanie, čo môže asi robiť, kde je a s kým je. Nesnažím sa ju hľadať, začnem s tým až keď budem chcieť odísť. Teraz je tu už taká diskotéka, no ja len stojím pomimo s pohárikom v ruke a druhou rukou vo vrecku. Viete čo je na tejto akcii úžasné? Že tu nie sú paparazzi. Každý si môže robiť čo chce v slobodnej vôli bez obáv, že sa to na druhý deň objaví v novinách. Pozorujem ostatných ako sa bavia a nadávam si, prečo sa práve mne toto musí stať. Tak veľmi som sa tu chcel zabávať, ale miesto toho stále rozmýšľam nad ňou a nad tým čo mi povedala.  "Bav sa, brácho." Žmurkol na mňa Juan a za sebou ťahal Anette, ktorá keď prechádzala okolo mňa, pozerala až veľmi... nenávistne. Už mala čo - to v sebe, bolo to vidno na jej chôdzi. Ale tlieskam jej, na tých vysokých podpätkoch by sa neudržal len tak hocikto. Chcel som ju tu nechať, nech sa zabaví, ale zdá sa, že som to nemal. Nenápadne som sledoval tých dvoch, čo sa chystá. Malumu poznám ako svoje topánky, už od začiatku bolo vidno, že ju chce. A urobí všetko preto, aby ju dostal. Neviem, či mi to to dievča robí naschvál, alebo je až taká na mol, ale ona sa mu nechala pobozkať! Ja ju asi zabijem. V momente, ako som to videl, do mňa vošlo sto voltov. Na takéto veci som háklivý. Hodil som do seba zvyšný alkohol a tresol pohárik okoloidúcemu čašníkovi na tácku. Bude veľmi zlé, ak mu rozbijem nos? Dostane sa to von? Totiž neviem, či sa to zaobíde bez pár faciek, viete, len tak pre istotu. Šiel som za nimi a odkašľal som si, na čo Anette naozaj prestala a otočila sa ku mne.  V jej očiach sa zjavil strach zmiešaný s niečím, čo som nevedel identifikovať. "Anette, odchádzame." Zavrčal som a priam ju od neho odtlačil preč. Nahol som sa k nemu a nebyť svedkov, zakopem ho pod zem. "Povedal som ti, aby si sa jej ani nedotkol. Aby ti ten ksicht nezdobil monokel." Miesto päste do tváre som mu venoval jednu do žalúdka a jeho zaškľabenie mi pre tentokrát stačilo. Hodiny boxu sa niekedy vyplatia. "Prečo ideme preč?" Na to, koľko toho vypila, celkom slušne artikuluje. No vravela mi to skôr cez takú tu hrču v hrdle, akoby sa snažila zadržať plač. "Lebo si opitá. Preto." Otočil som ju k dverám a chytil za driek, aby sa predsa len nezhukala z tých šteklí. "Vravel si, že to pomáha zabudnúť na zlé myšlienky. Tak prečo to, dopekla, nezaberá!?" To už plakala. A veľmi. Tónom jej hlasu mi vyčítala všetko, čo mohla. Až som sa cítil, akoby mi niekto zvieral srdce. Strašný pocit. Stáli sme vonku a čakali, kým sa sem dostane naše auto. Ešte šťastie, že okolo nás veľa ľudí nebolo. "Prečo sa stále cítim, akoby ma všetci chceli len využiť? Prečo? Ja sa tiež chcem cítiť ako žena, ktorú niekto ľúbi bez toho, aby ju chcel pretiahnuť! Bez tajností a úprimne! Prečo to nemôžem mať?" - "Anette, sadni, ideme domov." Na otázku som jej neodpovedal a miesto toho ju otočil k autu a snažil sa o to, aby sa tam dostala. "Nie. Nejdem domov." Otočila sa mi chrbtom a vykročila smerom do mesta. Prekvapene som zažmurkal a kývol šoférovi, že sa môže odparkovať naspäť. No čo som mal robiť, nechcem, aby sa mi tu niekde zabila. Na to, aké vysoké tie topánky sú, sa pohybuje slušne rýchlo, až mám problém dobehnúť ju. "Anette, dopekla, čo to stváraš?" Podarilo sa mi ju zastaviť, no nevyzerala príliš nadšene. Skôr tak, že by mi najradšej odtrhla hlavu. "Ty sa ma budeš ešte pýtať?" Som mimo. Absolútne. O čo jej ide? "Som unavená z pretvarovania sa, že je všetko v poriadku. To divadielko, ktoré hráme, nemá vôbec žiadny zmysel. Tak chceš so mnou byť, alebo nie?" Pozrela sa na mňa a po líci jej stiekla ďalšia slza. Keby som na túto otázku vedel odpovedať. Nič som jej nepovedal. Aj tak si to nebude pamätať. "Mohla som to vedieť." Posmešne si odfrkla a pokračovala v ceste. Ešte šťastie, že ideme priamo k hotelu, lebo sa mi ju vážne nechce ešte ťahať správnym smerom. "Anette, počkaj. Nie je to tak. Ja ťa mám naozaj rád." Dobre a teraz začínam dúfať, že si to pamätať bude. "Nie, nemáš. Si to, čo ostatní. Ide ti len o to aby si ma dostal do postele." Prehnane gestikulovala a plakala na celú ulicu.  O tretej ráno našťastie skoro nikto po týchto uliciach nechodí. "Dobre vieš, že to nie je pravda." Snažím sa zachovať kľud a sústrediť sa len na to, aby som ju dostal do bezpečia, ale je to sakra ťažké, keď mi vyčíta všetko, čo ju trápi. Je to... hrozné. "Uvedomuješ si, ako veľmi tým ubližuješ Linde? Čo ak sa to dozvie? Čo potom? Pochybujem o tom, že prídeš za mnou a budeme spolu žiť šťastne až naveky. Bez pocitu viny." Konečne sme tu. Ale hádka ešte neskončila. Mám pocit, že sa to ešte len začína. "Prečo mi neodpovedáš? Lebo vieš, že mám pravdu?" Zahučala na celú halu a okrem recepčnej nás nikto nezaregistroval. Pohľadom som sa jej ospravedlnil a strčil Anette do výťahu. "Áno. Stačí? Ja ťa naozaj milujem, ale čo mám robiť, keď ty stále flirtuješ s niekým iným? Prečo to stále robíš?" Povolili mi nervy. Už jej poviem aj ja, čo si myslím, bez ohľadu na to, či si na to spomenie. Pozrela na mňa uplakanými očami a hrnuli sa jej do nich ďalšie slzy. "Pretože ťa ľúbim. Myslíš, že mňa to baví? Nie. Ja sa len snažím o to, aby ti konečne došlo," nasucho prehltla hrču v hrdle a pokračovala. Vyšli sme von z výťahu a hneď sa zavreli v našom apartmáne, aby sme našu výmenu názorov dokončili. "Aby ti..." Oprela sa o stenu a zošuchla sa po nej na zem. "Aby ti došlo, že mňa nemôže mať nikto iný..  len ty." Zašepkala potichu divajúc sa do zeme a mňa div tiež neodrovnalo na podlahu. Ja si to uvedomujem, ale nemôžem jej brániť v tom, aby sa vrátila a dokončila školu. Potom pozrela na mňa a vyskočila na rovné nohy. "Ale ty nie, ty si len obyčajný bastard, ktorý sa zahráva s mojimi citmi!" Zavrčala a udrela ma päsťami do hrude. Nebránil som sa, zaslúžim si to.  "Kvôli tebe som sa pohádala s Lukášom, ktorého som ľúbila. A možno ešte stále ľúbim." Napätie z nej opadlo a zosypala sa mi na hrudi. Spustila len zúfalý plač a už jej bolo všetko jedno. Cítim to z nej. Bolí ma to. Všetko. Všetko, čo mi povedala, ako sa cíti, ako sa cítim ja. Nechal som ju, nech sa na mne vyplače, objal som ju a skryl ju vo svojom objatí. To je jediné, čo môžem urobiť.