Dangerous Boy

47. Priznanie

Abraham

Na našich finalistov pozerám ako na sväté obražteky. Nie preto, že by sa mi ich vystúpenie páčilo, ale preto, že mi to pomáha vypnúť myslenie a akosi nemyslieť na ňu. Teším sa na večer, keď si resetujem hlavu. Aj keď sa opiť v pondelok nie je zrovna najlepšie, ale zajtra mám len tréning, koncert a ešte nejaké podpisovačky. To dám. "Hej, čo si si dnes dal?" Štuchol do mňa Jorge, keď videl ten môj zasnený pohľad. Mali sme prestávku pred veľkým finále, takže sme sa v šatni trochu zhovárali. "Lohanová." Povzdychol som si v nádeji že ma s tým nebude otravovať. "Čo s ňou?" On to proste nemôže nechať len tak a musí sa vypytovať. "Nie je moja sesternica." Civel som do zeme a sám zo seba som bol prekvapený, že som to zo seba vypustil. "A?" Nadvihol jedno obočie. "Ále je to moja ex." Nahodil som taký ten výraz, že som zúfalý z nej. "A ty si takýto pretože..." No lebo mi ušiel jednorožec. "No pretože sme sa akosi dali trochu dohromady. Alebo ani nie dohromady. Skôr s ňou podvádzam moju frajerku." Jorge sa zatváril, akože by som si zaslúžil dve cez hubu. Ja viem, už to plánujem. "Ty si debil, vieš o tom?" Tak toto by som od postaršieho pána nikdy nečakal. "Hej, viem, ale čo mám robiť, keď s ňou chcem byť?" Nervózne som zavrčal, až Jorge o pár centimetrov cúvol. "No tak neviem ako ty, ale ja by som asi jemne naznačil Linde, že chcem byť s ňou, nie?" Prehodil opatrne, tak som mu v skratke vysvetlil, čo sa medzi nami deje, že nemôže tu zostať kvôli škole a bla bla bla. Potom už prestávka skončila a šli sme konečne dokončiť túto bezcennú šou, ktorá mi len otravuje život.

Niekedy po jednej ráno som sa vrátil domov. Môj plán, že si nalejem do žíl alkohol sa neuskutočnil, keďže mi to Pablo zakázal a ja potrebujem byť dnes fit. Aj keď pár pohárikov by mi neuškodilo, keď už som doma. Pohľad mi spadol na skriku s nejakými tekutými jedmi. Nemám v pláne opiť sa, len si zlepšiť náladu. Tak som si vyzliekol všetko prekážajúce a prezliekol sa do pyžama, posadil sa do kresla a nalial si kvapku whisky. Možno dve kvapky. To je jedno, skrátka mi robilo dobre, keď mi horkastá tekutina stekala dolu krkom. Naozaj som sa krotil, aby mi zajtra, teda už dnes, nebolo zle. Ale z mojich myšlienok ma zase musel vytrhnúť ten prekliaty telefón. A koho že to tu máme, Melissa. Na tú som aj zabudol. "No?" Zodvihol som to bez akejkoľvek štipky záujmu. "Vydržala som bez teba štyri dlhé týždne. Nezaslúžim si za to niečo?" Zapriadla do telefónu, až ma striaslo. Ja som sa jej ešte nezabil. To mi nedošlo. "Zlatú medailu." Vypol som to a kopol do seba ďalší pohárik. Musím niečo vymyslieť, ako sa jej zbaviť.