Dangerous Boy

44. Šepoty môjho srdca

Ahojte. Na začiatok sa chcem všetkým, čo mi písali tie nádherné komentáre, poďakovať a zároveň ospravedlniť, že som na ne nereagovala. Verte tomu, že mám všetky prečítané snáď stokrát, no prišlo mi zbytočné odpisovať, keďže všetky ste mali komentáre takmer v rovnakom zmysle. Tak poďme na to. V prvom rade sa opäť budem opakovať, že ja vám mám ďakovať za to, že vy čítate môj príbeh a nie vy mne, že ho píšem. Vždy som bola taká, že tu budem radšej pre ostatných, než pre mňa. A niekedy na to aj doplácam. Viete ale, bez úžasných čitateľov, ako ste vy, by to nikdy nešlo. V druhom rade mi je neskutočne ľúto, že som vám niektorým priviedla do očí slzy, to som naozaj nemala v pláne a naozaj ma to mrzí. A ešte že niektorí z vás ani nespávali kvôli príbehu. No občas rozmýšľam, či svojim príbehom náhodou nekazím ostatných. :D zároveň vás však aj vraj povzbudzoval k dobrej nálade.  Naozaj som niekdy trochu zmätená, keď vám spôsobujem takéto citové výkyvy.

Ja neviem, mám tu spísané body, že čo ste spomínali v komentároch a k čomu sa chcem vyjadriť, ale asi ste zvedaví na kapitolu, takže pekne čítanie prajem. :)

Abraham

"A-Abe ja by som veľmi rada, ale čo ak sa rozídeme? Čo potom? Potrebujem byť nejako zabezpečená aj potom." Zmätene pokrútila hlavou a usmiala sa na mňa. "Milujem ťa, ale tá škola je pre mňa dôležitá." Pohladila ma po líci a dala mi letmý bozk. "Ja viem. Chcel som len, aby si to vedela." Ja teraz tiež nemôžem len tak nechať všetko a venovať sa jej. No uľavilo sa mi, keď som jej to povedal. "Ani nevieš, ako veľmi by som chcela s tebou zostať. A pevné dúfam, že naše malé tajomstvo nás spojí dohromady." Šibalsky sa usmiala, čo ma tešilo, no stále som nevedel pochopiť, ako si môže byť taká istá. "Myslíš, že...?" Nevedel som, ako moju otázku dokončiť. V hlave som mal nespočetne veľa otáznikov - mohlo by sa to podariť hneď teraz? Má to nejako vypočítané? Ja neviem, ja sa do tohto nerozumiem, keďže ja deti mať nemôžem. To už by bolo trochu so mnou divné. "Neviem. Je tam riziko, že po tom potrate je veľmi ťažké otehotnieť. A tiež sa to môže prejaviť až o päť dní. A možno to nevyjde vôbec. Väčšinou sa to podarí, až keď sa prestaneš snažiť. Neboj, určite ti poviem, že som tehotná." - "Ty si tehotná?" Zvrieskla prekvapene Catalina, keď vychádzala zo šatne. Ani jeden sme nečakali, že by to mohol niekto začuť. No Cata to povedala tak nahlas, že hneď vybehli aj baby a chalani následne nasledovali hluk, ktorý sa odtiaľto šíril. Anette na ňu len pozrela, potom na mňa a rezignovane pokrčila ramenami. "Ešte nie. Ale možno..." Povedala tak potichu, akoby sa bála, že ju za to zbijú. Cata ohromene s pootvorenými ústami prešla pohľadom z nej na mňa. "A s ním?" Ukázala na mňa a Anette len slabo pokývala hlavou. "To kedy ste stihli?" Vydýchla a všetci akoby zostali obarení. "Dnes ráno." Priznali sme sa a čakali na ich reakciu. A ozvalo sa chlapské tlesknutie. "Vážení, Anette tu zostáva." Vykríkol Diego a všetci sa tomu potešili. "Na toho Lukáša sa vykašleš. A ty pošleš Lindu do riti." Rozdal príkazy, no ani jeden sme s tým nesúhlasili. "Nie." Povedal som rozhodne, čím som donútil Diega držať hubu. "Akože nie?" Pokrčil obočie a pozeral na mňa takým spôsobom, že ak mu ešte raz budem odporovať, tak mi vrazí. "Proste nie. Ja Anette síce ľúbim, ale ľúbim aj Lindu." Anette mi prikývla a povedala niečo v tom istom zmysle, že ľúbi Lukáša. "Vy dvaja nie ste normálni! Urobíte si decko a potom tvrdíte, že ľúbite niekoho iného?" Niečo na tom pravdy bolo. "Nie som v tom!" Zahučala na neho Anette, až som sa jej zľakol. "Ale dúfaš v to." Sucho skonštatoval a založil si ruky na hrudi. "Dobre. Dúfam, a čo? Ide len o to, že... že chcem mať vážny dôvod na to, aby som od Lukáša mohla odísť, pretože sama od seba by som to nikdy neurobila. Chápeš? Ja ho naozaj ľúbim, ale niečo ma ťahá sem a... a proste to nedokážem vysvetliť. Chcem byť tu, ale zároveň nechcem raniť jeho a..." odišla. Všetci sme ju pozorne počúvali a ona odišla. S plačom. Do šatní. V miestnosti zostalo dusno, nikto nevedel, čo povedať. "Idem za ňou." Nakoniec vyhlásila Anabelle a stratila sa za dverami. "Čo si si myslel, keď si ju akože nabúchal?" Spýtal sa ma León a stále nevedel pochopiť túto situáciu. "Ona sama to chcela." Obránil som sa, že nie som ja jediný vinný. Chalani sa len zasmiali, nikto iný tam totiž už s nami nebol. Baby sa niekam odpratali. "Koniec koncov, je to vaša vec. Ale dá sa to pochopiť. Tiež som bol takto zmätený." Pokrčil ramenami a potom ma potľapkal po ramene. "S babami je to ťažké." Pokrútil hlavou Diego a zachechtal sa. Všetci sme sa neskôr nejako uvoľnili. No problém bol, že som nevedel, ako je na tom Anette.