Médium

Noc tretia

Bola rada, že má dnešný deň za sebou. Sedela za stolom vo svojej izbe a rolovala facebookovou stránkou nadol. Nikde nič nové, vždy to isté, opakujúce sa. Aj tak tam sedela a robila to isté dokola. Keď jej zrazu vyskočila nová žiadosť o priateľstvo. Namierila myškou na panáčika a klikla naň. Zjavilo sa tam meno jej spolužiaka Lukáša. Žačudovane sa na jeho meno pozerala a nevedela tomu pochopiť. Nedávalo jej to žiadny zmysel. Prečo by sa najotravnejší spolužiak chcel stať jej priateľom? Stlačila tlačítko odmietnuť a ďalej si tým nelámala hlavu.

Zrazu zacítila ako jej niečo fučí na ruku. Otočila sa, ale nič tam nebolo. Fúkanie sa zopakovala, ale na druhej strane. Náhle sa obrátila, odtlačila sa so stoličkou, ktorá do niečoho narazila. Bol za ňou malý Miško, ktorý ihneď spustil veľký plač. Doma boli iba oni dvaja. Mama išla odprevadiť otca na letisko, keďže s prácou začínal až v Holandsku. Andrea odtiahla stoličku, aby vyslobodila brata, ale ten plakal a potom začal utekať. Andrea sa rozbehla za ním. Bežal po tmavej chodbe a potom dole schodmi. Andrey zazdalo, že nejaká iná silueta postavy zamierila do rodičovskej izby. Nemohla sa rozdeliť na dve. Rozumnejšie bolo, ak sa pôjde pozrieť do spálne rodičov, nemôže predsa nechať po dome pobehovať niekoho cudzieho. Len s čím by ho ovalila? Rozhliadla sa okolo seba, keď zrazu zbadala na zemi ležať predlžovačku. Vytiahla ju zo zásuvky a opatrne sa približovala k dverám. Nohou do nich kopla, aby sa pootvorili. Popri nich vošla dnu a rozhliadla sa po izbe. Nikde nevidela nikoho. Odľahlo jej, ale nie nadlho, pretože jej brat začal znovu pišťať ako pavián. Rozbehla sa teda dole schodmi s predlžovačkou za sebou. Miško stál na kuchynskom stole po tme a kričal. Nevedela prečo či začo, ale zdalo sa jej to strašidelné. Ruky mal vystreté nad hlavou, ktorú mal zaklonenú. Potom si všimla ako mu niečo vychádza z úst. Ako had, či chápadlo chobotnice. Stála na mieste ako socha a nemohla sa pohnúť. Čo to vidí? Čo sa to deje s jej bratom? Zrazu sa ozval veľký buchot na poschodí. Andrea sa strhla pozrela nahor. Potom späť na brata, ale ten tam už nebol. Rozbehla sa na poschodie. Chcela vtrhnúť do ich izby, ale dvere sa nedali otvoriť. Začala na ne búšiť. „Miško otvor! Otvor tie dvere!"

Zacítila dotyk na ľavej ruke. Priam nevyskočila z kože. Pozrela nadol a Miško stál vedľa nej.

„Čo sa stalo?" opýtal sa jej. Keď mu staršia sestra neodpovedala, vykročil pred ňu, siahol po kľučke a otvoril dvere. Andrea tam stála s otvorenými ústami, hlavou nakukla do izby, ale nič čudné tam nebolo. Niečo sa deje. Niečo sa s ňou určite deje!

„Cŕŕŕn," ozval sa zvonček pri dverách. Bolo to ešte bláznivejšie než si myslela. Zišla nadol a otvorila dvere. Vonku bola ponurá tma, ale za dverami nestál nikto. Nezmohla sa na nič. Zabuchla dvere, zošuchla sa chrbtom opretá o ne a začala robiť to čo vždy. Plakať. Len plač vedel utíšiť jej boľavé, popletené srdce.

„Andrea, Andrejka. Ocko odchádza, poď sa s ním rozlúčiť," budila mama Andreu, ktorá zaspala hneď po tom ako sa vrátila zo školy. Andrea nechápavo na ňu pozrela, ale potom si uvedomila, že to bola ďalšia hlúpa nočná mora. Zatriasla hlavou a išla sa rozlúčiť s otcom. Mama ho išla odviesť na letisko aj s malým Miškom a ona osamela vo veľkom dome. Vrátila sa do svojej izby a zapla si počítač. Prihlásila sa na facebook, rolovala ním koľko chcela, ale žiadosť o priateľstvo jej od Lukáša neprišla. Možno aj tá ranná zrážka bola iba sen, pomyslela si. Vtedy sa jej rozsvietil mobil položený vedľa myšky. Ďalšia sms-ka od neznámeho.

Neznáme číslo: Už sa bojíš?

Prezrela si v telefóne ďalšie sms-ky od tohto čísla a boli tam. Toto je skutočnosť. Aspoň niečo z toho je skutočné, aj keď nerozumie narážkam strachu toho neznámeho. Neodpísala mu ani tentoraz. Vonku bolo ešte docela svetlo, tak sa rozhodla, že sa ešte pred večerom prevetrá. Obliekla si hrubšiu čiernu mikinu s roztrhanými čiernymi riflami, ktoré by nemala odvahu si vziať do školy a vyrazila so svojím najdrahším spoločníkom na cesty.