Médium

Noc druhá

Sedela v prítmí obývačky a sledovala krvavý horor s otcom. Miško už ležal v posteli a mama mu čítala rozprávku. Andrea si aspoň chvíľu bez trápenia mohla užiť pri televízore so svojím otcom.

„Ako si sa dnes mala?" nadhodil otec ako po každým a Andrea mu ako vždy odpovedala:„dobre."

„Ako dlho sa zdržíš tentoraz?" opýtala sa ho pre zmenu ona.

„Asi dva mesiace," odpovedal jej, aj keď to nevedel s určitosťou. Jazdí ako kamionista po svete a dováža rôzny tovar do štátov. Andrea prikývla a znovu sa zapozerala do hororu. O pár minút ju vystrašil zvuk mobilu, oznamujúci prichádzajúcu správu. Načiahla sa nad stôl a pozrela na displej.

Neznáme číslo: Máš strach?

Andrea pokrútila hlavou a položila mobil späť. Vtom jej však začal vyzváňať ako besný. Ospravedlnila sa, zašla s ním do kuchyne a zodvihla ho.

„Kto je tam?" ani sa nepredstavila, či slušne nezodvihla ako ju to rodičia naučili. Na druhom konci linky začula iba slabé praskanie a potom nepríjemný piskľavý zvuk. Musela si mobil odtiahnuť od ucha. Vystrašene naň pozrela a radšej hovor zrušila. Hneď na to jej však začal zvoniť znovu.

„Prestaň s tými srandičkami!" zakričala doň.

„Andy? To som ja Bea," Andrey odľahlo. Bola to len jej sesternica a možno ten prvý hovor bolo nejaké nedorozumenie, či chyba signálu. Andrea a chvíľu zhovárala so svojou sesternicou, prezradili si čo majú nové a potom sa rozlúčili. Vrátila sa do obývačky, film bol už práve v tom najlepšom.

„Nápadník?" vyzvedal otec. Kiež by on vedel, pomyslela si. Nikdy žiadneho mať nebude.

Zavrtela hlavu a už bez slova dopozerali film. Otec sa vybral rovno do spálne, len ona sa ešte musela osprchovať. Vzala si z izby pyžamo a po tme sa presúvala po chodbe. Keď zazrela, že nejaká postava zahla za roh a schádzala po schodisku. Rozbehla sa za ňou, ale kým dobehla ku schodom, nikoho nevidela, ba ani nepočula žiadne kroky, ktoré by sa boli ozývali po drevených parketách. Zavrtela hlavou. Isto sa jej to len zdalo. Vošla do sprchy a nechala na seba spúšťať horúcu vodu. Milovala sprchu. Dokázala by v nej stáť aj hodiny, ale rodičia sa za to hnevali, tak keď si uvedomila, že by to hádam stačilo, tak vyliezla zahľadela sa do zrkadla oproti sebe. Ani si neuvedomila, že zrkadlo neukazuje jej odraz, pokiaľ si nevšimla levitujúci pohár so zubnými kefkami. Ruka jej vyskočila k ústam. Uprene sledovala pohár s kefkami ako sa nadnáša nad umývadlom a potom mení smer priamo k nej. Vtedy začala kričať.

„Andrea si v poriadku?" zaklopal na dvere jej otec. Ona sa strhla v návale horúcej vody. Iba sa jej to zdalo. Vydýchla si. Bol to iba sen. Ďalšia nočná mora. Vypla vodu a s uterákom si utrela tvár. „Andrea?" ozval sa znovu hlas jej otca. Zrejme čaká za dverami na jej odpoveď.

„Je mi dobre," odpovedala mu a hodila sa do pyžama. Vypla svetlo a odkráčala do svojej izby, o ktorú sa delí s bratom. Len čo si ľahla do postele. Rozsvietil sa jej na nočnom stolíku mobil. Znovu to bola sms-ka od neznámeho.

Neznáme číslo: Máš už strach?

Čo sa to deje? Prečo by mala mať strach? Krútila hlavou a nevedela na to prísť. Rozhodla sa, že na tú sms-ku odpíše.

Andrea: Nemám strach.

Neznáme číslo: To sa ešte uvidí.

Andrea: Kto si?

Viac jej neodpísal a ani ona sama sa do toho nehrnula. Zavrela oči.

V tom, ale začula ako niečo klope na sklo okna. Nechcela sa tam pozrieť, ale zvuk klopania bol neúprosný priam si to vyžadoval. Odhrnula paplón a okom sa zahľadela do obloku. Nebolo tam nič, čo by mohlo spôsobovať zvuk klopania. Vydýchla si, ale znovu dostala strach, keď sa to opakovalo. Hlava jej vystrelila, ale nič nevidela. Vtedy si všimla ako malá silueta postavy sa k nej približuje s vystretými rukami ako zombie.