Médium

Noc ôsma

Andrea skoro celý deň preplakala. Ráno ju našla mama spať na pohovke a v prázdnej obývačke. Niekto ich doslova vybielil. Vzali úplne všetko. Okrem gauča. Samozrejme kuchynská linka so záchodom a vaňou zostala. Inak bolo všetko fuč. Jej matka šalela, že si vtom zhone ani neuvedomila, že syn je preč tiež. Volala na políciu, ktorá sa dostavila do pol hodiny. Andrea musela vypovedať, ale nikoho nevidela, ani nič nepočula. Druhý šok dostala jej mama, keď si uvedomila, že Miška niet. Polícia ihneď vyhlásila pátranie. Mala domnienky, že zlodeji uniesli aj Miška. Andrea zas nemala tušenia, či to boli naozaj zlodeji alebo nie. Vedela, že chlapík z telefónu má jej brata, ale či bol aj zlodejom to nemala odkiaľ vedieť.

Od obeda sedela na gauči vedľa mamy a plakala. Jej mama tak isto. Vyzerali hrozne a všetko to bola iba jej vina. Pripisovala si to na svoju adresu. Nemohla sa toho pocitu zbaviť. Všade okolo nej boli iba biele steny, až ju z toho úzkostlivého, fádneho, bieleho väzenia striaslo.

Strhla sa aj vtedy, keď jej vo vačku začal vyzváňať mobil. Po celý ten čas si neuvedomila, že ho má stále pri sebe. Matka sa na ňu škaredo zahľadela. Andrea sa postavila, zašla do prázdnej kuchyne a zodvihla.

„Prečo si dnes nebola v škole?" ozval sa v telefóne hlas Lukáša.

„Teraz nemám na teba náladu. Vieš, že už ani ja s tebou nechcem mať nič spoločné, tak sa mi láskavo vyhýbaj!" nazlostene zložila, ale vtedy jej zazvonilo utajené číslo, ktoré hneď zrušila. Bolo však neoblomné pretože zavolalo znova a potom ešte raz. Andrea to teda zodvihla, ale neozvala sa ako prvá.

„Ešte päť nocí čas sa kráti Dievočka."

„Prečo si nás vykradol? Prečo to robíš?"

„Ja som vás nevykradol," a zavesil.

Možno by naozaj mala pouvažovať o Lukášovej pomoci. Rozhodla sa, že mu dá šancu, nech jej vysvetlí všetko čo sa okolo nej deje. Ak to vôbec vie, za pokus nič nedá, iba stratu času.

Zavolala mu teda späť: „Kde bývaš?" Lukáš jej bez zbytočných rečí nadiktoval adresu.

„Idem von," oznámila matke.

„Nejdeš Andrea! Vráť sa!" zakričala za ňou žalostne matka, ale Andrea sa ani len neotočila, vybehla z dverí, ktoré za sebou zabuchla a náhlila sa dole ulicou. Zabočila do prava a potom ešte raz. Pokúšala sa vnímať čísla na domoch, keď zrazu zastavila pred tým správnym. Dom vyzeral z vonka celkom veľký, bol poschodoví a s veľkým ornamentovým balkónom. Položila ukazovák na zvonček a pritlačila. Po chvíli sa vo dverách objavil Lukáš v modrých teplákoch, čo jej prišlo čudné, pretože v inej farbe ako čiernej ho ešte nevidela a teraz mal na sebe modré tepláky a biele tričko. Vlasy mu však stáli rovnako rozhádzane po hlave. Otvoril jej bránku a pustil ju dnu. Za dverami domu sa vyzula a s bosými nohami našliapala po chodbe. Keď sa jej zrazu niečo obtrelo o nohu a ona so slabým výkrikom vyskočila.

Lukáš za začal smiať: „To je len naša malá Guľka," zoznámil ju s prvým obyvateľom domu a vzal si ju na ruky, aby ju podržal pred Andreou a ona si ju mohla pohladiť. Avšak ona odmietla. Bolo na nej niečo čudné, akoby ju bola už niekde videla. Vo sne. Spomenula si. V jej sne, v ktorom mala rozpárané brucho. „Nemáš rada mačky?"

„Nie, teda áno. Prepáč."

„Fajn, môžeme ísť do mojej izby."

„Do tvojej izby?"

„Lukáško," napochodovala do chodby dlhonohá Barbína v minisukni. „Op, žeby frajerka? Nezdáš sa. Hlavne, že si ospevoval, že na svoje uspokojenie nepotrebuješ nikoho."