Médium

Noc dvanásta

Dnešný večer nemienila čakať na Lukáša. Rozhodla sa, že ona pôjde pre neho. Teraz už chcela pomôcť Danke, nebola to predsa jej chyba, že prišla o brata.

Našťastie tentoraz jej otvoril Lukáš, čomu sa potešila. Nič nehovoril, vyšiel von a kráčali v tichosti po ulici. Danka taktiež po Lukášovej pravici. Tešila sa, že konečne bude môcť odísť, aj keď bude mať na svedomí dve deti. Ona už sama ďalej nevládala trpieť. Chytila Lukáša za ruku, len preto, aby zistila ako sa tvári Danka. Bola spokojná a naradostená. Kráčali dole ulicou. Museli nasadnúť na nočný autobus, aby sa odviezli do vedľajšieho mesta. Vysadli a znovu v tichosti kráčali a v duchu sa chystali na to čo ich bude čakať, keď objavia jej telo. Danka zastavila pred starším domom a kývla im hlavou. Perami naznačila, že pivnica. Všimli si, že v dome sa ešte svieti. Chceli počkať, kým sa nezhasne, ale nemali toľko času. Museli sa ešte dnes vrátiť domov. Posledný autobus im ide o dve hodinky. V tom začuli krik z domu a potom treskot, akoby niekto niekoho plieskal s opaskom. Danka na nich zhrozene pozrela a premáhala sa, aby sa ako duch nerozplakala. Andrea chcela vedieť, kto ešte žije v dome s jej otcom.

„Tvoj otec nežije sám?"

Danka zavrtela hlávkou. „S mojím starším bratom. Už iba on zostal." prikývli a Lukáš zazvonil. Nemalo význam sa zakrádať, lepšie bude ako to vyriešia s normálnym spôsobom.

V dome sa rozhostilo ticho. Po chvíli sa otvorili dvere a von vyšla mohutná postava chlapa, ktorá ešte stále v ruke zvierala opasok, len čo ich zbadala, tak ho spustila na zem.

„Čo tu chcete? Kto ste?" začal ihneď po nich vrešťať.

„Prišli sme pre Danku!" postavil sa mu Lukáš s vyšším hlasom.

„Žiadna Dana tu nebýva!" odvrkol a chystal sa na odchod.

„Ale bývala!" zastavil ho Lukáš. Čo samozrejme zaúčinkovalo. Muž nás vpustil do domu aj keď Andrea z toho nemala dobrý pocit. Zatvoril za nami a zamkol. Chvíľu stála na mieste a nevedela sa pohnúť, pokiaľ do nej nestrčil muž. Všimla si na pohovke telo mladého chalana. Mohol mať možno asi toľko ako oni dvaja. Ležal tam nahý s červeným chrbtom a vôbec sa nehýbal. Andrea už myslela na to najhoršie, keď sa zrazu strhol a nadvihol hlavu. Andrea videla ako mu slzy stekajú po líciach, najhoršie však na tom bolo, že ho poznala. Bol to ich nový spolužiak Róbert, ten emák. Rukou si zakryla ústa. Lukáš tiež pozeral s pootvorenými ústami. Ani jeden z nich sa nezmohol slova, pokiaľ neprehovoril muž.

„Róbertko, že sa nehanbíš pred návštevou vystavovať nahý!" chvastal sa a šľahol opaskom, ktorý udrel Lukáša do ramena. Odskočil a šúchal si ho. Andrea sa začala triasť. Takto si to vôbec nepredstavovala. Druhá rana hneď za prvou však smerovala na ňu a poriadne jej pleskla po chrbte. Andrea sa prehla a spadla na zem. Znovu sa jej slzy vykotúlali z očí. Róbert sa postavil z pohovky. Našťastie mal na sebe iba slipy. Snažil sa čo najrýchlejšie priplaziť k Andrey a pomôcť jej aj keď nechápal čo tu robí a ešte k tomu so spolužiakom, ktorý sa im posmieva.

„Prestaňte! Ste chorý?" pres to nabral Lukáš odvahu. Síce mal pred ním rešpekt. Bál sa ho a to oprávnene. Nie je predsa žiadny rambo, aby prekonal stodvadsať kilového muža. Je iba médium, vie si maximálne poradiť s duchmi, ale tu mu to teraz nepomôže. Dana vedela do čoho ich to strká. Mal počúvať Andreu. Mali si to lepšie premyslieť. Teraz im zostáva iba jediná možnosť. Zachrániť sa. „Danka vám to nikdy neodpustí," skúšal spomínať jeho dcéru.

„ Jebal ju pes. Umrnčané dievčisko, čo vy o ňom môžete vedieť," šľahol opaskom zase Lukášovi po zápästí. Sykol. Veru mu nebolo všetko jedno. Nebol predsa ani žiadny bitkár, iba mal silné slová a preto mali všetci pred ním rešpekt. Nikdy sa s nikým nepobil a teraz to ľutoval. Bol slaboch, to bolo jasné.

Róbert pomáhal zo zemi Andrey a chcel ju ochrániť pred svojím otcom. Keď si to otec všimol, tak sa na nich zahnal a švihal opaskom vôkol nich. Rany dostávali z každých strán. Andrea vrešťala ako o život.

Lukáš neváhal a keď muž bol otočený chrbtom k nemu, tak naňho vyskočil a začal ho škrtiť. Myslel si, že to zvládne, ale mýlil sa. Muž raz sebou mykol a Lukáš odletel k protiľahlej stene.

Síce Róbert chránil Andreu svojím telom, ale pres to sa jej ušlo pár rán.

„Čo tu robíte?" šepotal jej do ucha.

„Pomáhame tvojej sestre, aby mohla v pokoji odpočívať."

„Otec to nikdy nedovolí," prišla ďalšia rana, ktorá ho odhodila a on zamdlel. Andrea spustila ešte hlasnejší krik a rany začali dopádať na jej krehké telo. Na ruky, nohy, hlavu, chrbát. Všade kam sa to tomu pošahanému mužovi podarilo. Andrea ležala na zemi. Nevládala. Oči sa jej zatvárili a pár sekúnd na to bola aj ona mimo. Lukáša to strašne štvalo, zatiaľ čo sa muž snažil ubližovať Andrey, tak hľadal nejakú zbraň, s ktorou by ho mohol skoliť. Avšak nič také nenachádzal. Nič v tomto posranom byte nebolo.

Zrazu sa ocitol zoči-voči nemu. Iba on a muž s opaskom. Žiadna spása, ba ani záchrana sa nekoná. Prehral. Prehrali. Všetko je na konci. Odrazu zacítil silnú bolesť na líci, kopance do rebier, sťažka dýchal na zemi, ale osudný kopanec mu vyrazil aj ten jeho posledný dych.

*Mery*