Médium

Noc šiesta

Andrea si večer sadla k počítaču a prihlásila sa a sociálnu sieť. Nabrala odvahu a vyhľadala vo vyhľadávači Lukášovo meno a pridala si ho za priateľa. Teraz iba zostávalo dúfať, že jej žiadosť schváli. Čakala päť, desať, tridsať ba aj šesťdesiat minút a nič. Až v sedemdesiatu prvú minútu sa dočkala. Ihneď klikla na jeho meno v chate. Objavilo sa jej okienko, do ktorého hneď začala písať.

Andrea Mentolová: Ahoj. Prepáč, že ťa otravujem, ale videl si to čo ja?

Lukáš Cisárik: ...

Andrea Mentolová: Ja viem, že sa nechceš so mnou baviť. Aj ja to nerada robím, ale potrebujem asi tvoju pomoc.

Lukáš Cisárik: Neviem o čom hovoríš.

Andrea Mentolová: Aha. Prepáč. Nechcela som, aby to vyznelo nejak dotieravo. Tvár sa, že sa tento rozhovor nikdy neuskutočnil.

Andrea zostala znovu sama bez zodpovedaných otázok. Myslela si, že jej Lukáš pomôže, ale bola na omyle. On má určite niečo lepšie na práci, než sa baviť s čudáčkou z triedy.

V tom jej zazvonil mobil s neznámym číslom.

„Za sedem nocí zomrieš," vysmieval sa jej hlas v telefóne. Tentoraz to Andrea zložila skôr než on a pozrela si prichádzajúce hovory, ale znovu sa neukázal v ich histórii. V ruke sa jej rozozvučal znovu s rozdielom, že tentoraz telefón ukazoval aj číslo, ale nemala ho uložené v kontaktoch.

„Prosím," ozvala sa.

„Prepáč, len som ti chcel povedať, že nemôžem ti pomôcť. Už mi nepíš, neprihováraj sa mi. Buďme si cudzí ako doteraz," nato sa hovor ukončil. Andrea vedela, že jej to volal Lukáš. Netušila prečo sa vôbec obťažoval jej zavolať, ak s ňou nič nechcel mať, tak načo sa ozýval. Vŕtalo jej hlavou. Najviac ju zasiahli slová nemôžem ti pomôcť, a keby mohol, pomohol by? Alebo nemôže pomôcť, lebo nechce?

Ľahla si do postele, ale dlho v klude nezostala. Začula akoby v kuchyni popadali hrnce. Narobilo to taký hluk, že to muselo zobudiť aj suseda. Vyliezla z postele a išla sa teda pozrieť čo sa tam stalo. Cestou nakukla do spálne, ale očividne jej brata ani mamu to nezobudilo. Začala pomaly schádzať po schodoch s rukou na srdci. Nevedela čo očakávať, čo by mohlo na ňu spoza rohu vyskočiť. A v tom pred ňou vyskočilo dievčatko bez očí. Andrea zhíkla, pretože sa jej zľakla.

„Chcem, aby si mi pomohla!" hnevalo sa dievčatko a naďalej rozhadzovalo riady po dlážke. Vyskočilo na kuchynskú linku a miestnosťou začali lietať taniere, ktoré sa pri dopade rozbili.

„Dobre!" stopla ju Andrea, „pomôžem ti. Len sa oblečiem," dievčatko spokojne prikývlo a tvár sa jej rozžiarila tou pravou s očkami. Malá Danka za ňou cupitola a nevedela sa dočkať svojho objavenia.

Andrea si natiahla na seba tmavé rifle a čiernu mikinu. Nemala tušenia čo si vziať so sebou, tak si nevzala nič.

Noc bola chladná. Andrea ľutovala, že si pod mikinu nevzala aspoň tričko. Teraz kráčala cestou dole a po jej pravom boku cupitalo vysmiate dievčatko. Neuvedomovala si, že dievčatko je vlastne duch a okoloidúci sa na ňu pozerajú zachmúrene.

„Kam to vlastne ideme?"opýtala sa malej Danky.

„Uvidíš," vyškierala sa na ňu Danka a potom sa rozbehla. Andrey nezostávalo nič iné ako sa pustiť za ňou. Dievčatko na to aké bolo malé utekalo rýchlo. Andrea ju nedokázala dobehnúť. Nakoniec spomalila až znovu kráčala krokom. Vánok sa jej hral s vlasmi a vietor prefukoval ružové líca. Pri behu sa celkom spotila. Danka bola niekoľko desiatkov metrov pred ňou, ale tiež už neutekala. Nechcela riskovať, že dievča, ktoré jej môže pomôcť odíde. Bola rada, že konečne sa zbaví svojej ťažoby a bude môcť odísť tam kde to bude lepšie.