Médium

Noc siedma

Jej mama túto noc nemala byť doma. Andrea mala zostať sama s bratom Miškom. Nechcela, ale nič iné jej nezostávalo. Bála sa a veľmi. Mala strach z toho čo sa bude diať. Mama si išla vyraziť so spolužiakmi zo strednej školy, ktorých už nevidela niekoľko rokov. Tešila sa a Andrea nemala žiadne právo jej v tom brániť, len ľutovala, že si vybrali práve ten najnevhodnejší dátum a ešte k tomu uprostred týždňa. Snažila sa, svoje trepotajúce sa srdce upokojiť. Dýchala nahlas a zhlboka. Vonku za oknom domu sa začal dvíhať vietor. Nemala z neho dobrý pocit. Tušila, že to neveští nič dobré. Napriek tomu jej mama si to nerozmyslela a vyrazila na stretnutie. Andrea s Miškom stáli pri okne a kývali jej kým sa im nestratila z dohľadu. Vonku už panovala tma. Bolo na čase, aby sa pripravili do postelí.

„Dnes môžeme byť hore celú noc," začal sa vytešovať Miško.

„Nemôžeme, ráno ideš predsa do škôlky. Takže smer vaňa," ukázala rukou hore na schody. Miško sklonil hlavu, ale poslúchol svoju sestru. Bol to dobrý chlapec. Svetlo v obývacej miestnosti zrazu začalo blikať. Andrea si pred oči položila ruku, pretože ju to dráždilo. Svetlo po chvíľke prestalo čudne blikať, ale Miška nikde nevidela, žeby už vyšiel hore?  Pomyslela si a pobrala sa za ním. V kúpeľni, v izbe dokonca ani v spálni ho nenašla. Kam sa len podel?

„Miško?" zakričala do prázdneho domu a začala ho celý prehľadávať. „Michal to vôbec nie je sranda! Musíš sa ísť okúpať a spať! Na schovávačku sa môžeme zahrať zajtra, keď prídeš domov. Dobre?" nabádala ho, ale žiadnej odozvy sa nedočkala. Chodila hore-dole po dome, ale nikde nikoho. Všade ticho. Bolo počuť iba slabé bzučanie žiaroviek a silný šum vetra za oknami. „Miško! Ukáž sa mi!" Svetlá znovu začali blikotať. Andrea sa zastavila a zahľadela sa do jedného z nich. Žiarovka praskla a rozpŕchla sa priamo pred ňou. Zostala postávať bdelej tme, ďalšia blikajúca žiarovka sa nachádzala za rohom. Nechcela sa viac krát stretnúť s dievčatkom, ktorému nevedela pomoci. Nevedela čo má robiť. Najradšej by sa zviezla na zem, zatvorila oči a zostala by tak pokiaľ by sa jej matka nevrátila, ale čo jej brat? Kde je? Kde sa schoval? Je vôbec v poriadku? Spoza slabého svetla za rohom si všimla dlhý tieň. Mala tušenie čí by mohol byť, ale nemienila si to pripustiť. Ešte stále si to ťažko pripúšťala k srdci. Predsa žiadni Sledermani po svete živých nechodia, tak isto ani duchovia. Všetko je to jeden hlúpy, nezmyselný sen, navrávala si.

V duchu sa modlila za to, že nech je Miško kdekoľvek nech odtiaľ nevychádza. Tomuto zlu musela čeliť sama aj keď nevedela ako. Nik jej v tom nepomôže a tak si musí pomôcť a poradiť sama. V tom ju z premýšľania vytrhlo zvonenie pri dverách. Tieň v tom zmizol. Žeby ju niekto zachránil pred číhajúcou hrozbou? Ale kto mohol teraz podvečer prísť? Ďalej radšej neotáľala a vybrala sa dole po schodoch až ku vchodovým dverám, ktoré zhurta otvorila dokorán. V nemom úžase zostala pred nimi stáť a civieť na prekvapujúcu osobu s otvorenými ústami. Nikdy by ho tu nebola očakávala. Prečo je tu a čo od nej chce.

„Myslím, že to už zašlo priďaleko," zmohol sa ako prvý na slová, keď Andrea bola mysľou niekde inde a jeho to očividne trápilo.

Andrea nevedela prísť na to o čom Lukáš hovorí. Chcela ho pozvať dnu, ale potom si to radšej rozmyslela, nechcela riskovať to, že zase niečo na ňu skúša a ona bude znovu tá naivka.

„Pozveš ma ďalej alebo tu budeme iba tak stáť?"

„Nie," vyhŕkla Andrea.

„Čo nie?" nerozumel Lukáš.

„Nepozvem ťa ďalej a nebudeme tu len tak stáť. Maj sa," chcela dvere zabuchnúť, ale Lukáš bol v rýchlej pohotovosti a zadržal ich rukou.