Médium

Noc desiata

Andrea celý deň v škole neprehovorila s Lukášom, ani sám Lukáš sa o to nesnažil. Andrey to len vyhovovalo. Síce mala toho na srdci dosť veľa, ale nechcela to preberať v škole. Počkala si do večera. Teraz kráčala tmou vedľa Lukáša a s cieľom oslobodiť Dankyno telo.

„Nemôžem tomu uveriť," začal Lukáš.

„Čo?" trhlo Andreou.

„Ty a ja."

„Ehm, nič medzi nami nie je."

„To som nechcel povedať. Len je to čudné, že my dvaja takto ideme niečo spolu urobiť."

„Aha. A možno by sme nemali," zastavila sa Andrea.

„Prečo?" nechápal Lukáš, veď tak veľmi po tom túžila. Čo sa od včera mohlo zmeniť?

„Mala som sen. Asi to bol sen. Bola v ňom Dana, vraj sa jej telo nachádza v dome, kde žije jej otec a ak tam vstúpime naše životy sú spečatené. Dokonca je možné, že vie kde sa nachádza môj brat," vyhŕkla zo seba Andrea. Lukáš nič nehovoril. „Je tu teraz s nami, však?" opýtala sa ho.

Lukáš iba prikývol. Danka kráčala vedľa nich s úsmevom na perách, pokiaľ Andrea nezačala hovoriť o svojom sne, ktorý bol vlastne skutočnosťou.

„Neviem, kde je jej brat," namietala.

Lukáš nevedel komu má veriť. Sám nevedel čo robiť. Ešte sa v takej ťažkej situácii neocitol, pokiaľ nerátal démona Trinástku, ktorý mu dal dosť zabrať, kým zistil ako sa mu postaviť a dokonca to preňho bolo v celku jednoduché. Nik nemusel mať také šťastie ako on. Možno démon sadol na koho chcel a každého zabil. Možno iba pri Lukášovi sa ocitol v pate a dal mu za to život s tým, že ho vezme niekomu z jeho okolia. Keď tak nad tým uvažoval, prišlo mu to asi najpravdepodobnejšie.

„Ale ak to vieš Danka, tak nám to povedz. Lebo ja sa môžem veľmi ľahko rozhodnúť, či budem veriť živej osobe alebo zákernému duchovi," pohrozil jej Lukáš.

„Žiadala som ťa iba o pomoc! Nemám s tým démonom nič spoločné! Chcem mať konečne pokoj a ísť za svojou mamkou!"

„To ti neberieme, ale ak naozaj niečo vieš, tak nám to musíš povedať."

„Ale, ale ja nemôžem!"

„Prečo?"

„Čo hovorí?" bola zvedavá Andrea. Nemienila čakať, chytila sa Lukášovej ruky, aby sa dostala do jeho sveta duchov. Trochu ju to zmiatlo, pretože nič neščernelo, ale Danku uvidela hneď. Možno to bolo tým, že vonku už panovala tma.

„Nemôžem sa do toho miešať. Využil ma, už mu viac nemienim pomáhať s telefonátmi, v ktorých ste počuli hlas dievčatka, ktoré prosí o pomoc."

„O čo mu ide?" Andrea bola nervózna. Chcela čím-skôr na všetko odpovede.

„Čo chcel s tým hlasom dosiahnuť? Veď sa predsa vyhrážal, že za toľko a toľko nocí zomrieme. Čo chcel naznačiť tým prosením? Nedával nám žiadne záchytné body, aby sme ho mohli vyhľadať," krútil hlavou Lukáš, lebo ešte stále tomu neprichádzal na kĺb.

„Aby vám nahnal strach predsa. Je to jeho len taká kamufláž. Zahráva sa s vami a aj s vašou mysľou, aby ste boli pripravený podľahnúť mu v osudovú noc."

„Ale teraz má môjho brata, kde je?"

„Môže byť kdekoľvek. Pravdepodobne je už aj tak mŕtvy. Určite je mŕtvy od toho dňa čo zmizol. Nemôže sa predsa duch pohybovať so živou bytosťou," začala sa smiať Danka, až sa jej pekná tvárička vytratila a znovu bola tou škaredou ako na začiatku. Potom im zmizla pred očami naozaj. Lukáš sa vytrhol z Andreyného zovretia.