Médium

Noc deviata

Čas sa krátil. Ona to dobre vedela. Chápať to však stále nezačala. Veriť tomu tiež nechcela. Niečo také sa predsa v realite nedeje. Všetko je to len hra, jeden hlúpy sen. Nič viac - nič menej. Pres to všetko mala strach. Bolo to až tak skutočné. Nemohla to prehliadať. Musí niečo urobiť. Nemôže len tak sedieť a nechať sa zabiť. Musí prísť na to ako zachrániť seba a brata.

Sedela na gauči a rozmýšľala. Matka stála v kuchyni a premýšľala nad ľahkou večerou. V chladničke nebolo v podstate nič. Dva dni sedela doma, smútila nad uneseným synom, nad vykradnutím príbytkom, za manželom, ktorému to ešte nestihla oznámiť. Nechcela, aby sa trápil aj on. Potrebovala, aby aspoň on zarobil nejaké peniaze. Nakoniec sa rozhodla pre praženicu s trojdňovým suchým chlebom. Keď bola večera pripravená, tak ju odniesla dcére na gauč. V tichosti sa najedli, každá ponorená do vlastných myšlienok.

Andrea to už nemohla vystáť. Musí sa schopiť. Postaviť na vlastné nohy a ísť hrozbe oproti. Práve sa schyľovalo k deviatej noci. Nevedela či má pred sebou ešte štyri alebo päť nocí. Neznámy chlapík hovoril, že za trinásť nocí zomrie. To by malo znamenať, že štrnásta noc bude pre ňu tá posledná a osudná.

Dojedla praženicu a oznámila matke, že musí vypadnúť na vzduch.

„Neprajem si, aby si behávala po nociach po vonku. Nechcem prísť aj o teba," rozplakala sa.

„Nič sa mi nestane," povedala Andrea pri dverách.

„Hneváš ma," zakričala za ňou ešte matka.

Andrey to bolo v tomto momente jedno. Musela niečo robiť. Keď bude sedieť len na zadku nič sa tým nevyrieši.

Kráčala dole ulicou. Keď zbadala na rohu postávať Dominka s Vladom, ale Lukáš medzi nimi nebol. Napriek tomu si to zamierila k nim. Podopierali sa o kamenný múr, pritom fajčili a na niečom sa rehotali.

Andrea pristúpila tesne k nim, až vtedy si ju všimli.

„Čo tu chceš dievča?" opovrhovane na ňu pozrel Dominik.

„Kde je ten tretí?"

„Čo ťa do toho?" vyskočil na ňu Vlado doslova. Schmatol ju rukou pod krk a otočil si ju chrbtom na seba. Cigaretový dym jej vyfúkol do vlasov a potom odhodil špak na zem, aby si ju mohol k sebe pritlačil aj druhou rukou. „Teraz som tu ja. Môžem urobiť pre teba čo len chceš dievča."

„Tak ma pusti," navrela Andrey hrča v hrdle. Ovládala sa, aby sa nerozrevala.

„Myslel som, že by sme si mohli troška užiť," chichúňal sa jej do ucha, zatiaľ čo Andrea skláňala hlavu, aby bola od neho čo najďalej. Jeho zovretie bolo pevné a nemala by žiadnu šancu na útek.

„Vieš o tom, že si celkom kus?" zamiešal sa do toho aj Dominik. „Len škoda, že si taká tichá myš. Nevieš si povedať názor a necháš ľudí, aby s tebou manipulovali. Trocha mi je ťa aj ľúto, ale zato si môžeš sama," pristúpil k nej a prstami sa dotkol jej brady, aby jej ju nadvihol a pozrel sa jej do očí. „Furt musíš len revať? Veď sme ti ešte nič nespravili," Andrey naozaj stekali slzy po tvári. Nevedela to zastaviť, telo si s ňou robilo čo chcelo a ona nad ním nemala žiadnu kontrolu.

„Hej, čo sa tu deje?" ozval sa Lukášov hlas. Andrea bola asi prvý krát rada, že ho počuje. Niečo sa medzi nimi menilo. Dominik od nej odstúpil a Vlado ju pustil. Andrea sa rozbehla a cestou naschvál vrazila do Lukáša, ktorý bol v pohotovosti, schmatol ju za lakeť a oblúkom ju pretočil späť k sebe. „Čo si tu s nimi robila?" zašepotal, aby to jeho kamoši nepočuli.

Andrea mykla ramenami: „Už si pomohol Danke?"

Lukáš zavrtel hlavou.

„Tak jej poďme pomôcť."